posledné slová, ktoré Jan Patočka (1907 – 1977) vložil na papier, vznikli v nemocnici. Bolo to pár dní predtým, než jeho život ukončila mozgová mŕtvica. Text mal byť novým vyhlásením Charty ´77, ktoré formuloval on sám, fyzicky oslabený a vyčerpaný. Tie slová sa dodnes považujú za jeho politický testament. Patočka vo vyhlásení napísal: „Nijaká poddajnosť doteraz neviedla k zlepšeniu, ale iba k zhoršeniu situácie. Čím väčší je strach a servilnosť, tým viac si mocní trúfali, trúfajú a budú trúfať. Neexistuje nijaký iný prostriedok na to, ako zmenšiť ich tlak, než to, keď sú zneistení, keď vidia, že na nespravodlivosť a diskrimináciu sa nezabúda, že sa nad tým všetkým nezatvárajú vody.“

nič nie je samozrejmé

Jeden z najsilnejších Patočkových textov, ktoré som mal možnosť čítať, je prepis jeho bytovej prednášky Duchovný človek a intelektuál. Sprevádzal moje štúdium filozofie ako Ariadnina niť. Patočka vo svojej prednáške hovorí, že intelektuál je ten, kto toho veľa vie, má na to papiere a tituly, vie sa uhladene vyjadrovať, je publicistickým virtuózom. Ale duchovný človek je niečo celkom iné. Rozoznať týchto dvoch od seba nie je vôbec ľahké. Jedným z rozdielov je, že pre duchovného človeka na rozdiel od intelektuála nie sú veci samozrejmé, že často váha a zápasí s vlastnými presvedčeniami, predsudkami a neistotami. Presne ako Patočka.

Čokoľvek, čo sa prijímalo dogmaticky a so skalopevnou istotou, sa usiloval rozrušiť, chcel dať myslenie druhých do pohybu.

Keď sa syn z dobrej rodiny (Patočkova matka bola operná speváčka, otec bol stredoškolský učiteľ a estetik) rozhodoval, čo bude študovať, nemal jasno v tom, či si má zvoliť štúdium vtedy populárnych románskych a slovanských jazykov alebo filozofiu. A to, že si vybral filozofiu, ešte neznamenalo, že vedel, na akú kľukatú cestu sa práve vydal.

Patočka vstúpil do myšlienkového sveta, ktorému vládla sterilita. Na jednej strane stál vyčerpaný pozitivizmus, ktorý nedokázal nijako oduševniť mladého muža hľadajúceho živé premýšľanie, a nie nudné akademické reči. Na druhej strane zas videl úsilie o oživovanie učenia Tomáša Akvinského, ktoré naňho pôsobilo neduživo, keďže sa len málo (ako tomu vtedy veril) dotýkalo problémov, s ktorými zápasí jeho generácia. Aj tu všetko vyznievalo priveľmi samozrejme, ako keby už bolo všetko vopred vyriešené, rozhodnuté, ako keby sa to už len stačilo naučiť.

Prvým impulzom v tejto statickej atmosfére bolo stretnutie s francúzskym historikom filozofie Alexandrom Koyrém. Vďaka nemu sa Patočka osobne spoznal s človekom, ktorý úplne zásadným spôsobom ovplyvnil jeho život. Tým človekom bol nemecký fenomenológ Edmund Husserl, vtedy už starnúci a trochu morózny muž, ktorého niekdajšiu slávu zatieňoval jeho žiak Martin Heidegger. Husserl napriek tomu Patočku vľúdne prijal vo Freiburgu a dokonca sa vyjadril, že je rád, že sa medzi jeho študentmi objavil konečne aj prvý „krajan“. Sám Husserl totiž pochádzal z Prostějova. Korektne však treba dodať, že k svojim českým koreňom sa Husserl zas až tak nehlásil.