neprehliadnuteľný rozdiel medzi prosperitou a bohatstvom Aljašky a chudobou neďalekej sovietskej Kamčatky sa v rokoch perestrojky stal obľúbeným cieľom sarkastického humoru obyvateľov Sovietskeho zväzu: Príde Čukča v Petropavlovsku-Kamčatskom pred poloprázdny obchod. Pred ním stojí dlhočizný rad. Hodí baranicu o zem a zareve: „Svoloči Amerikanci!“ Keď sa to opakuje pár dní po sebe, tak v rade čakajúci sovietski občania mu hovoria: „Čukča, my chápeme tvoje rozhorčenie z amerického imperializmu, ale prečo tak vyvádzaš?“ A Čukča na to: „Svoloči Amerikanci! Aljašku kupili a Kamčatku nemagli?!“
impérium v problémoch
V polovici päťdesiatych rokov 19. storočia sa Ruská ríša nachádzala vo veľmi ťažkej situácii. Agresívna politika územnej expanzie priviedla ríšu do konfliktu s ostatnými veľmocami. V Londýne už dlhší čas s nevôľou sledovali prenikanie Rusov do oblasti strednej Ázie a bolo jasné, že je len otázka času, keď prieskumné hliadky britských červenokabátnikov narazia na kozácke predsunuté oddiely.
Záujem Petrohradu sa však neobmedzoval len na Afganistan a Irán. Vytúženým snom ruskej zahraničnej politiky bolo získať Bospor a Dardanely. Ovládnutie týchto takzvaných Úžin by Rusom obchodne aj vojensky uvoľnilo cestu do Stredomoria. No práve tomu chceli v Londýne zabrániť za každú cenu. Prítomnosť rukého námorníctva v Stredomorí by zásadne ohrozila komunikačné línie Britského impéria, najmä strategické spojenie s Egyptom a tým aj s Indiou.
Ak sa v prípade strednej Ázie aj otvoril určitý priestor na rokovania a kompromis, v prípade Úžin stála otázka buď-alebo. Bospor a Dardanely kontrolovala slabnúca Osmanská ríša a Británia uplatňovala politiku udržania jej územnej integrity. Rusko pod zámienkou oslobodenia pravoslávnych národov žijúcich pod osmanskou suverenitou, naopak, neustále na Istanbul dorážalo.
Keď v roku 1853 Rusko zaútočilo na osmanské balkánske dŕžavy, Londýnu došla trpezlivosť. Na zdesenie ruskej diplomacie sa k Britom pridali aj Francúzi, tiež majúci v Istanbule svoje ekonomické záujmy. Turecko povzbudené podporou veľmocí sa postavilo na energický odpor a brilantný Srb v osmanských službách, generál Omer Paša Lataš, v sérii bitiek na Dunaji útok ruskej armády vedenej kniežaťom Menšikovom odrazil.
Britsko-francúzsky expedičný zbor sa vylodil na Kryme. V bitkách na rieke Alma a vrchu Inkerman porazil ruskú armádu a obľahol Sevastopoľ. Na Balte britské loďstvo obsadilo Aalandské ostrovy a ostreľovalo pevnosť Sveaborg. V Severnom mori bol zablokovaný Archangeľsk a na Ďalekom východe sa nepočetná ruská Tichomorská eskadra musela v obave pred zničením stiahnuť do ústia Amuru, ponechajúc Kamčatku na milosť a nemilosť Royal Navy. Keď napriek húževnatému ruskému odporu padol Sevastopoľ a pevnosť Kinburn, v Petrohrade uznali porážku.
„Pre akékoľvek impérium je neprijateľné prísť o územie tak, že ho bez boja zaberú iní.“
Nový cár Alexander II. mal ambície svoju ríšu zmodernizovať. Úplne správne videl príčinu porážky v celkovom zaostávaní impéria prakticky vo všetkých oblastiach. Do tohto stavu priviedla Ruskú ríšu rigidná politika jeho otca, cára Mikuláša I. Mikulášovu psychiku poznamenal nešťastný nástup na trón v roku 1832 spojený s povstaním mladých gardových dôstojníkov – Dekabristov.
Mikuláš sa zatvrdil a vyhlásil vojnu všetkým „novotám“. Bohužiaľ, týkalo sa to aj technického pokroku. A hoci ruská armáda bola najväčšia na svete, v kritickej chvíli nemala vlaky, ktoré by prepravili dostatok plukov na krymský front. Tam počtom nie veľký, ale výborne vybavený a vycvičený britsko-francúzsky zbor kráčal od víťazstva k víťazstvu. Ruské loďstvo, spoliehajúce sa ešte na drevené plachetnice, sa nemohlo postaviť britským parolodiam ani prvým francúzskym pancierovým plavidlám, a tak radšej skončilo na dne sevastopoľského prístavu potopené vlastnými posádkami.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.