Sila mení všetko, čoho sa dotkne

v roku 1941 vychádza v časopise Les Cahiers de Sud krátky článok s názvom Ílias alebo báseň o sile od mladej francúzskej filozofky Simone Weilovej. Na príklade analýzy Homérovho eposu sa snažila vysvetliť charakter deštruktívnej vojenskej sily, pred ktorej zničujúcim vplyvom stála Európa na začiatku druhej svetovej vojny. Na pochopenie jednej z najväčších katastrof dvadsiateho storočia jej poslúžil niekoľko tisícročí starý text. V ňom sa namiesto automatických zbraní a tankov používali na boj iba meče a oštepy. Hoci to znie na prvý pohľad paradoxne, práve staré antické diela nám dokážu pomôcť lepšie chápať skutočný význam našich súčasných problémov.

moc, ktorá vie zničiť človeka

Aktuálnosť klasických textov spočíva najmä v tom, že nám sprístupňujú základnú rovinu ľudskej skúsenosti, ktorá ešte nie je zahltená nánosmi rozličných teoretických -izmov (nacionalizmu, rasizmu, liberalizmu, socializmu a podobne). Pomocou nich dnes úplne bežne opisujeme naše postavenie vo svete. Antický človek nestojí pri každodennom prežívaní v opozícii proti abstraktným silám, ale vždy hľadí do tváre konkrétnym ľuďom, bohom či prírodným živlom. Ak si vezmeme spomínanú Íliadu, väčšina čitateľov celkom prirodzene očakáva, že priebeh vojenského konfliktu bude v epose vykreslený obvyklou nacionálnou rétorikou, ktorá sa vždy zakladá na jasnom rozlišovaní „my verzus oni“. Na jednej stane by tak mali stáť udatní, rozumní a vždy správne konajúci Gréci, na druhej, naopak, podlí, bezcharakterní a krutí Trójania. Nič podobné však v Íliade nenájdeme. Obe súperiace etniká sú si vo všetkom rovnocenné, ba čo viac, poniektorí nepriateľskí Trójania (obetavá Andromaché, pokorný Priamos) pôsobia dokonca oveľa sympatickejšie než mnohí Gréci. Homér nie je moderný nacionalista, nerozdeľuje ľudí na dobrých a zlých, neznevažuje protivníka, nedehumanizuje ho, ale správa sa k nemu s patričnou úctou, pretože si uvedomuje, že neľudskosťou vojny trpia úplne rovnako všetky strany konfliktu.

A práve v tomto aspekte spočíva hlavná hĺbka básne, ktorú si uvedomuje aj Simone Weilová. Základným obsahovým motívom Homérovho eposu vôbec nie je zachytenie udalostí, o ktorých sa v škole učili celé generácie čitateľov. Nie je to báseň o Trójskej vojne, o Achillovom hneve či o opise vojenských konfliktov medzi Achájcami a Trójanmi. Je to epopeja o deštruktívnom pôsobení sily na človeka. Militaristická sila pretvára ľudí na neživé veci a bez rozdielu štátnej príslušnosti, rasy, pohlavia či spoločenského postavenia zasahuje úplne každého. Ľudia v Íliade skrátka nie sú čierno-bielo rozdelení na porazených, otrokov a prosebníkov na jednej strane, a na víťazov a pánov na strane druhej. V epose plačú tak obyčajní vojaci, ako aj najväčší hrdinovia, chvejú sa strachom tak Gréci, ako aj Trójania. Sila jednoducho pretvára všetko to, čoho sa dotkne a stáva sa úplne nezávislou od oboch strán konfliktu. Vo vojne tak vzniká zvláštna idea spoločného osudu, v ktorom sú kati a ich obete rovnako nevinné, víťazi a porazení sa stávajú bratmi v rovnakej biede. Porazený je príčinou nešťastia víťaza, takisto, ako je víťaz príčinou nešťastia porazeného. Achilles síce na konci eposu zabije Hektora, no už onedlho on sám taktiež zomrie, keď mu Paridov šíp zasiahne poodhalenú pätu. Trójania sa začnú radovať z Achillovej smrti, no už zakrátko bude ich mesto úplne zničené, keď Odysseus oklame obrancov Tróje a dopraví za mestské hradby dreveného koňa, v ktorom sa budú ukrývať ozbrojení bojovníci. Achájci tak konečne dobyjú Tróju, no len máloktorým z nich bude dopriaty pokojný návrat domov. Odysseus a Menelaos niekoľko rokov blúdia po celom Stredomorí a Agamemnóna zas čaká po príchode do vlasti smrť, a to dokonca od vlastnej rodiny. Sláva sa tak stáva veľmi rýchlo pominuteľnou a všetci muži, ktorí sa zúčastňujú na vojne, sú predurčení na rovnaké utrpenie.