bol to najväčší logik začínajúceho 12. storočia, zástanca takzvaného umierneného nominalizmu a kľúčová postava teoretického sporu, ktorý nadlho formoval filozofický diskurz stredovekej filozofie. Svoju kariéru začal v čase, keď ešte za sebou nemal veľa napísaných textov, no viedol už vlastnú školu na návrší St. Geneviève. Presne tam bude neskôr stáť Pantheón a slávna Parížska univerzita (Sorbonna), ktorá vznikla spojením troch rivalských škôl. Abélard mal svojich žiakov a nových preberal aj iným učiteľom. Radi ho za to nemali. Bol to asertívny, možno aj trochu arogantný filozof, nebojácne sa púšťal do argumentačných zápasov a takmer vždy vyhrával. Vynikal v logike, no zároveň komponoval hudbu a písal básne. Vlastne bol trubadúrom. Užíval si úspechy najlepšieho parížskeho vzdelanca. Lenže osud má svoje cesty, ktoré sa nie vždy zhodujú s našimi zámermi.
bozky namiesto pojmov
Keď má Abélard tridsaťštyri rokov, stretne ženu. A toto stretnutie zmení celý jeho doterajší život. Heloisa má v tom čase dvadsaťjeden, podľa iných životopiscov iba šestnásť. Je krásna a inteligentná. Abélard sa o nej neskôr vyjadrí, že výzorom to bola žena, ale vnútri bola ešte čímsi viac. Zrejme mal na mysli niečo anjelské, možno až božské, čo si vysvetľoval pôvodom jej mena, odvodeného z hebrejského slova Elohim, Boh. Je pravda, že vyhľadával každú príležitosť, ako s ňou udržiavať nielen čisto intelektuálny, ale aj celkom fyzický kontakt a chcel byť čo najčastejšie v jej blízkosti. Z jej strany to nebolo iné. Abélard presvedčil Heloisinho strýka Fulberta, ktorý ju vychovával, že inteligenciu, ktorou dievča oplýva, nemožno zanedbať a ona ju musí ďalej rozvíjať s pomocou najlepších učencov v Paríži. Bolo jasné, že takým bol on sám. Fulbert súhlasil a Abélard sa stal jej osobným učiteľom.
No študujte diela klasikov, keď je túžba väčšia než vzdelanosť a príležitosti nič nestojí v ceste. O dvadsať rokov neskôr píše Abélard v liste známom pod názvom Historia calamitatum (Príbeh mojich pohrôm, 1132), že s Heloisou si vtedy „pri otvorenej knihe vymieňali skôr slová lásky než poznatky, skôr bozky než pojmy; moje ruky sa túlali viac po jej prsiach než po knihách a zamilovanosť obrátila naše pohľady na seba, a nie na stránky, ktoré sme mali čítať“. Tie slová nepochádzajú z nejakej „ružovej knižnice“, napísal ich prísny logik. Jednoducho, taká je reč a skúsenosť stredovekej renesancie.
Problémom ich mileneckého vzťahu boli, samozrejme, dobové spoločenské konvencie. A nakoniec aj dieťa, ktoré splodili, hoci i sama Heloisa pochádzala z nelegitímneho zväzku. Jej matka bola podľa všetkého mníška.
dieťa a nechcené proroctvo
Keď Heloisa nadšene oznámila Abélardovi správu o dieťati, vzal ju k svojej sestre do rodnej obce Pallet, vzdialenej od Paríža asi 400 kilometrov, aby tam v tajnosti porodila ich syna. Nazvali ho Astralab a okolo významu tohto čudného mena sa už popísalo veľa. Jedni tvrdia, že je to podľa astronomického zariadenia, ktoré v tom čase Abélard študoval, iní sa odvolávajú na nepresnú etymológiu astris lapsus („ten, ktorý spadol z hviezd“) a ďalší hovoria o tajomnom anagrame: Ak písmena v slovách Astralabius puer Dei (Božie dieťa Astralab) preskupíme, získame vraj skutočné Astralabovo meno: Petrus Abaelardus II.
Heloisa bola z dieťaťa nadšená, nie však Fulbert. Ten rýchlo pochopil, ako to slávny učenec po celý čas vzdelával jeho neter. Abélard napriek tomu našiel dostatok odvahy, zašiel za ním ospravedlniť sa a prisľúbil mu, že si Heloisu vezme za manželku. To strýka upokojilo a krátko nato si ju Abélard naozaj vzal – ráno, v tichosti, iba za prítomnosti nevyhnutných svedkov. S manželstvom to však bolo predsa len komplikovanejšie. Heloisa sa totiž vydávať nechcela.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.