Naše a zabudnuté

pre niekoho sú to bezvýznamné či málo dôležité fakty. Veď kotlebovci, ako im hovoríme, sú len akýsi vedľajší, takpovediac kolaterálny efekt... čoho vlastne? Hnevu občanov na štandardných politikov? Alebo korupcie v podaní Smeru a jeho spriaznených? Alebo zlej sociálnej situácie ľudí v biednych regiónoch? Bez zľahčovania, nič z toho nie je dostatočné zdôvodnenie ôsmich percent podpory pre ĽSNS vo voľbách. Určite neplatí, že ak tu raz nebudú skorumpovaní smeráci (a im podobní), nebudú tu ani kotlebovci či iní fašisti. Takáto priama úmera je naivná a iluzórna.

Autor tohto textu išiel, takpovediac, medzi prvými s kožou na trh, keď dva dni pred prelomovými voľbami v marci 2016 napísal, že po sobotňajšej noci sa možno zobudíme do zdeseného nedeľného rána a budeme mať v parlamente fašistov. Táto pochmúrna prognóza, ktorá sa, žiaľ, naplnila, vychádzala najmä z dvoch vecí: z osobných zistení z terénu najmä na strednom Slovensku, teda z rozhovorov s voličmi, ktoré indikovali pomerne masívnu podporu pre Kotlebu (aj pre Kollára), a tiež z prieskumov, ktoré sa už v tom čase, dva týždne pred voľbami, nesmeli zverejňovať.

Spoločenské javy a procesy možno z úctivej a bezpečnej diaľky skúmať, pozorovať a možno byť aj ich aktérom či iba pasívnym pozorovateľom alebo dokonca ignorantom bez štipky záujmu. Je to výsostné rozhodnutie každého občana. Čaro však spočíva v tom, že všetci si nesieme následky. Následky správania aktívnych, ale aj pasívnych ľudí. No najmä, spoločenské pohyby, ich diagnostika a spôsob terapie, ak použijeme v mnohom nepresný jazyk medicíny, vyžadujú osobitný druh intuície a senzitivity. Ich včasné rozpoznanie má nevyhnutnú podmienku, je ňou práca v teréne. Pretože médiá a elity – to napokon ukázala aj skúsenosť z predtrumpovských Spojených štátov, ktoré si úspech dnešného prezidenta takisto nepripúšťali – žijú, žiaľ, do veľkej miery v tom, čomu hovoríme sociálne bubliny. Dnes, v ére sociálnych sietí a zdanlivo dostupných a akýchkoľvek informácií, paradoxne, to platí viac než kedykoľvek predtým.

diskutovať či ignorovať?

Došlo na to aj na Slovensku. Netreba použiť tvrdé slová a hovoriť o arogancii, stačí povedať, že sme aj my žili v istej ilúzii. Tú ilúziu podporovali predvolebné prieskumy relevantných agentúr, ktoré ani v najmenšom neindikovali čo i len priblíženie sa strany ĽSNS k hranici piatich percent. Potláčali sme to ako takmer bezvýznamný fenomén staronových „náckov“, ktorí sa opakovane neúspešne čvachtajú v dávno prevarenej, neúčinnej rétorike pohrobkov Tisa, či dokonca v neonacistickej numerike. Tou bolo napríklad číslo 44 (čítaj SS) na kandidátke pre Rogela či číslo 88 (čítaj Heil Hitler) pre Magáta. A nedávno ňou boli perfídne Kotlebove šeky pre telesne postihnutých v hodnote 1 488 eur. Vraveli sme si: Neuspeli pred dekádou s Pospolitosťou, tú im dokonca súdy rozpustili, neuspejú určite ani pod novou značkou s pretretou fasádou. Zvonku sú možno dnes zelení či v saku, no zvnútra ostali úprimne hnedí a to predsa každý o nich vie. A účinne ich to diskvalifikuje. Omyl!