v Slovarte nedávno vyšla veľmi výpravne urobená kniha vojnových denníkov, ktoré si táto švédska spisovateľka viedla od septembra 1939 do konca roka 1945. Čo sme sa z nich dozvedeli o Astrid Lingrenovej, o jej rodine – a čo o vojne a vojnovom živote v neutrálnom Švédsku? Na prvý pohľad ani nič veľmi nové či vzrušujúce. No keď tú knihu dočítate, niečo vám z nej v hlave ostane. Niečo, čo vás aj trocha vyrušuje, nejaký zvláštny pocit.
Astrid Lindgrenová mala v roku, keď vypukla druhá svetová vojna, 32 rokov. Nebola ešte spisovateľkou, bola mamou dvoch detí, manželkou úspešného muža a členkou rodiny, ktorú možno zaradiť k vyššej strednej triede. Akoby jej všetko v živote vychádzalo až podozrivo dobre: dobré manželstvo, roztomilé deti, pekný byt a ešte jeden bonus: jej vlasť, Švédsko, bola počas celej vojny neutrálnou krajinou. Takže kým sa takmer v celej Európe bojovalo, Astrid vyvárala, nakupovala darčeky, zariaďovala nový byt, prechádzala sa, bicyklovala, vychovávala deti.
No táto inteligentná žena s dobrým úsudkom zároveň čítala noviny, počúvala rozhlas a sledovala aktuálne dianie a aj o ňom uvažovala. Určite sa týmto vymykala z obrazu klasickej paničky z dobre situovanej rodiny. Keď sa 1. septembra 1939 začalo v Poľsku bojovať, Astrid zareaguje ako klasická žena: začala robiť vojnové zásoby mydla, kakaa a masla. No bola tu aj ďalšia reakcia, menej typická: Astrid si založila vojnový denník, do ktorého nielen zapisovala, ale lepila aj zaujímavé články z novín. Kniha jej denníkov, ktorá vyšla teraz v slovenčine, je taká veľkorysá, že hádam polovicu tvoria prefotené stránky z týchto denníkov, takže čitateľ si môže prezerať aj tieto zápisky a výstrižky. Astrid celkom isto nepísala denník preto, aby ho raz niekto vydal, v roku 1939 sa jej spisovateľská kariéra ešte ani len nečrtala. Prečo to teda robila? Prečo si dala takýto zvláštny záväzok?
V doslove Lindgrenovej dcéra Karin píše, že ako dieťaťu jej vôbec nepripadalo čudné, že si jej maminka neustále vystrihovala novinové články a vlepovala ich do zošitov. Mala pocit, že to rodičia prosto bežne robia. „No teraz už chápem, aké výnimočné to zrejme bolo, keď 32-ročnej vyštudovanej sekretárke a žene v domácnosti, bez skúsenosti s politikou, tak záležalo na tom, aby pre svoju vlastnú potrebu dokumentovala udalosti v Európe a celý šesť vojnových rokov si vydržala schovávať výstrižky a zapisovať komentáre.“
radšej budem hajlovať
Ak by niekoho zaujímala iba Astrid a jej život, musí sa zmieriť s tým, že podstatou knihy sú vojnové udalosti a rodinný život je podávaný na pozadí veľkej historickej drámy. Ak niekoho zaujímajú iba vojnové udalosti, bude sa asi nudiť pri zoznamoch jedál, ktoré rodina konzumovala počas sviatkov, pri opisoch vianočných darčekov alebo materinských starostí. Ale v skutočnosti čitateľský zážitok poskytuje práve špecifická dvojkombinácia.
Pre čitateľa zo strednej Európy je zaujímavý pohľad na vojnové udalosti z pohľadu obyvateľky neutrálnej krajiny a navyše zo severu Európy. To, ako sa vojna dotkla Fínska, Nórska, Estónska či Dánska, my tu v strednej Európe asi nevnímame až tak detailne. Astrid však podstatnú časť svojich zápiskov venuje fínsko-ruskej vojne, nemeckej okupácii Nórska i Dánska, či ťažko skúšanému Pobaltiu. Astrid napríklad osudu Československa venuje asi dve vety (a to ani nerozlišuje Československo od Protektorátu či slovenského štátu).
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.