Cirkev – slovo slepé a nezreteľné

v dejinách je len málo osobností, ktoré ešte aj po piatich storočiach priťahujú svojich stúpencov aj odporcov tak magicky ako Martin Luther. Jeho obraz sa však počas týchto piatich storočí premieňal: Luthera pokladali za reformátora, za cirkevného otca protestantizmu, za priekopníka racionalizmu a slobodomyseľnosti, za statočného hrdinu nemeckého národa a za všelikoho ďalšieho. Skrátka, existuje toľko pohľadov na Luthera, koľko kníh sa o ňom napísalo.

Pre katolíkov bol Luther dlhý čas iba a jednoducho heretik, ktorý zavinil rozkol západnej cirkvi so všetkými jej nešťastnými, dodnes trvajúcimi dôsledkami. Tá doba je už prakticky za nami. Katolícke luteránske bádanie dvadsiateho storočia prinieslo v chápaní Luthera významný obrat; dnes uznáva, že Lutherov cieľ bol naozaj náboženský, vina na rozkole v cirkvi sa posudzuje spravodlivejšie a v znamení ekumenizmu sa prevzali aj niektoré jeho názory, v neposlednom rade aj jeho kostolné piesne. Tento pohľad je spoločný takisto obom posledným pápežom; naposledy sa k nemu prihlásil pápež Benedikt XVI. 23. septembra 2011 v prejave prednesenom v kapitulnej sále augustiniánskeho kláštora v Erfurte, kde Luther zložil rádové sľuby. Pre mnohých sa už Luther stal takmer spoločným cirkevným otcom.

Luther sám nebol ekumenik. Na konci svojho života už nepovažoval spojenie s Rímom za možné. Sotva by si bol pomyslel, že katolícki kresťania budú niekedy pri bohoslužbách spievať jeho kostolné piesne, ťažko si mohol predstaviť, že budeme viesť dialóg so Židmi, o ktorých sa vyjadril spôsobom pre nás vrcholne trápnym, alebo s moslimami, ktorým takisto nebol vo svojich spisoch proti Turkom práve naklonený, alebo s novokrstencami (dnes baptistami a mennonitmi), prenasledovanými v jeho dobe tak zo strany evanjelikov, ako aj katolíkov.

To, že je Luther našej dobe cudzí, má ešte hlbšie korene. Otázky, ktorými sa zaoberal, sú už dnes pre mnohých kresťanov, a to aj pre mnohých praktizujúcich členov oboch cirkví, úplne nezrozumiteľné. V prípade katolíkov sa to týka odpustkov, v prípade evanjelikov ospravedlnenia hriešnika. Vo svete, kde sa Boh stal takmer cudzincom, znejú oba pojmy pre mnohých ľudí ako cudzie slová. A úplne to platí o slove cirkev, ktoré je dnes pre mnohých – ešte viac, než už vtedy pre Luthera – slovom celkom slepým a nezreteľným.

vina na oboch stranách

Skôr, než sa začneme zaoberať aktuálnosťou Lutherovho pôvodného zámeru, musíme si položiť otázku, ako je možné, že namiesto obnovy došlo pri reformácii k rozštiepeniu kresťanstva so všetkými jeho neblahými následkami. Wolfgang Pannenberg v knihe Reformation und Einheit der Kirche (Reformácia a jednota cirkvi) z roku 1973 správne poznamenal: Vznik samostatnej luteránskej cirkvi nie je úspech, ale nezdar reformácie.

Ako vždy v prípade podobných otázok možno aj tu vymenovať množstvo dôvodov. Reformácia je veľmi zložitý dejinný proces a jednostranné pripisovanie viny nevedie k ničomu. Jedným z dôvodov je iste to, že na Lutherovu výzvu na pokánie vtedajší Rím a biskupi nereagovali: namiesto kajúcnosti a nevyhnutných reforiem bola ich odpoveďou polemika a odsúdenie. Rím nesie značný podiel viny na tom, že sa reforma cirkvi zmenila na reformáciu, ktorá cirkev rozštiepila. Túto spoluvinu uznal už v roku 1523 pápež Hadrián VI. ústami svojho vyslanca na norimberskom ríšskom sneme.

„Konfesijný vek sa nenávratne skončil; úsilie oživiť ho na troskách minulosti je odsúdené na nezdar.“

Keďže Rím a biskupi Lutherovu výzvu na pokánie ignorovali, Lutherovi sa – po vypočutí pred kardinálom Kajetánom v Augsburgu roku 1518, po dišpute s Johannom Eckom v Lipsku v roku 1519 a napokon po vynesení rímskej kliatby v roku 1521 – čoraz viac vnucovala myšlienka, že pápež, vtedy ešte Lev X., ktorý sa vzpiera jeho evanjeliu, je tým Antikristom predpovedaným v Druhom liste Solúnčanom. Luther, naplnený predstavami Apokalypsy, sa cítil postavený do konečného eschatologického zápasu medzi Kristom a Antikristom. To je nebezpečná pozícia. Vylučuje totiž dialóg a nepripúšťa zmierlivé stanoviská. S Antikristom sa nepolemizuje, tomu možno iba neochvejne odporovať. A tak sa mních a reformný katolík, ktorý ešte v roku 1517 ako syn cirkvi naliehal na reformu a apeloval na pápeža, stal reformátorom (hoci tak sám seba vôbec nenazýval), ktorý sa v úsilí začať reformy chopil kormidla – a vzápätí ho musel prenechať iným.