stalo sa to niekedy pred rokom 2010. Bol som vtedy poslancom v petržalskom miestnom zastupiteľstve a môj priateľ Ernest Húska, vtedajší riaditeľ miestnej knižnice, prišiel so zvláštnym návrhom. Na petržalskom novom cintoríne (ten starý pripomínajú len starobylé gaštany pod panelákmi na Nobelovom námestí) bol náhrobok, na ktorom sa ocitla nálepka s upozornením na nezaplatené hrobové miesto. Meno na náhrobnom kameni bolo vygravírované švabachom. Kamenár sem počas vojny doplnil aj orlicu z odznaku nemeckej Luftwaffe – tú so svastikou –, v ktorej službách tento ríšou zmobilizovaný Petržalčan zahynul. Prežila tu podivuhodne niekoľko režimov, ba aj časy, keď len neďaleko postavili pamätník 460 Židom z miestneho koncentračného tábora, ktorých ustupujúci nacisti postrieľali pri plote tohto cintorína.
Ernest chcel, aby sa náhrobok zachoval a zaplatila ho mestská časť. Dvihol som vtedy ruku proti a so mnou väčšina poslancov. Chcel som, aby tento kontroverzný kameň, aj z úcty k mŕtvym obetiam, ktoré tu ležali (medzičasom pribudol hrdina nášho druhého odboja zo Spojeného kráľovstva generál Petrák) z cintorína zmizol. Dnes by som zrejme hlasoval inak. Pamätníky sú deti doby, ktorá ich stvorila a cez optiku tej doby na ne treba aj hľadieť. Historik Ľubomír Lipták v objavnej eseji Rošády na piedestáloch z roku 1998 píše o rímskom cisárovi Caligulovi, ktorý si dal doviesť do večného mesta sochy gréckych bohov, aby im pootĺkal hlavy a nahradil ich svojou podobizňou.
kto kontroluje minulosť
Keď začalo v antických časoch prosperovať sochárstvo, prosperovalo aj obrazoborectvo. Presne ako poznamenal George Orwell – kto kontroluje minulosť, kontroluje budúcnosť. „Každá nová viera, názor, ideológia a moc si novozískaný priestor vykolíkuje. Najprv plotmi, hradbami, múrmi, potom aj duchovnejšími výtvormi: kresťanským chrámom na včerajšom pohanskom obetisku, barokovým mariánskym stĺpom na námestí včera ešte protestantského mesta,“ napísal Lipták, mysliac na zvrhnutie Mariánskeho stĺpa na Staromestskom námestí v Prahe horlivými revolucionármi roku 1918.
Keď sa ospalým americkým mestečkom Charlotesville prehnala v auguste séria demonštrácií, na ich konci bola jedna obeť a množstvo zranených. Do davu vrazil autom pomätený rasista. Prvotným impulzom polarizovaných demonštrácií bolo rúcanie sôch. Celé sa to začalo už v roku 2015, keď v meste Charleston v Južnej Karolíne 21-ročný biely rasista (a terorista) Dylan Roof zastrelil deväť členov černošskej kongregácie počas bohoslužby. Medzičasom na smrť odsúdený páchateľ sa rád fotil s bojovou zástavou rebelskej Konfederácie, ktorá sa v roku 1861 vytvorila odtrhnutím od Spojených štátov. Práve túto zástavu radi používajú prívrženci lost cause, ako sa nostalgicky nazýva clivota za časmi porazenej otrokárskej spoločnosti amerického juhu, ktorá s chuťou segreguje a ponižuje černochov.
„Každá nová viera, názor, ideológia a moc si novozískaný priestor vykolíkuje.“
Juhokarolínska legislatíva v hysterickej reakcii na vraždu odstránila zástavy Konfederácie z pôdy štátneho Kapitolu. Nasledovalo odstraňovanie pamätníkov, sôch a tabúľ. Z námestí zmizli slávni generáli, ale aj civilní lídri južanskej rebélie. Najčastejšie prezident konfederácie Jefferson Davis a generál Robert Lee. A práve z dôvodu strhnutia jeho sochy vyšli do ulíc Charlotesville vášňami bičovaní extrémisti. Po nešťastnej vražde Heather Heyerovej sa otvorili stavidlá. Sochy už neklesali na zem pomocou žeriavov po rozhodnutí miestnych úradov, ale živelne, lanami zapriahnutými za autá. Obrazy, na ktoré bola naša generácia navyknutá skôr z roku 1989, keď sa rúcali na zem monštruózni Leninovia.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.