dostala sa mi do rúk kniha českého katolíckeho kňaza, historika a teológa Tomáša Petráčka Církev, Tradice, Reforma (Odkaz Druhého vatikánskeho koncilu), ktorú v roku 2016 vydal Vyšehrad. Petráček (1972) prednáša históriu na Katolíckej teologickej fakulte UK v Prahe a na Pedagogickej fakulte UHK v Hradci Králové. Kňazsky pôsobí v Hradci Králové ako univerzitný kaplán, je členom komisie pre náuku viery pri Českej biskupskej konferencii a v roku 2013 bol královohradeckým biskupom Mons. Vokálom ustanovený za postulátora procesu blahorečenia pátra Josefa Toufara. A je tiež autorom viacerých vedeckých kníh z histórie, biblistiky a teológie. 

Jeho nová kniha obsahuje tri základné kapitoly: Cirkev v dejinách, Cirkev v modernej dobe a Koncil, cirkev, spoločnosť. Pozrime sa na ne bližšie.

cirkev a jej začiatky

Petráček sa najprv sústreďuje na spôsob, akým sa kresťanská cirkev, najmä jej latinská, západná vetva vyrovnávala s novými výzvami, ktoré pred ňu kládli dejiny. V jej minulosti vymedzuje sedem zásadných momentov, v ktorých dochádzalo k paradigmatickým zmenám v jej chápaní seba a sveta.

Prvým, zásadným prelomom vo vývoji kresťanstva bol proces, ktorý sa v historiografii označuje ako helenizácia kresťanstva. Z lona židokresťanskej prvotnej komunity sa musel evanjeliový základ transformovať do podoby, ktorá bola zrozumiteľná pre súčasníkov mimo okruhu Ježišových učeníkov a ich myšlienkového a náboženského sveta. Bolo sa treba vyrovnať s nevyhnutnosťou zrušiť záväznosť mojžišovskej legislatívy, práve vzhľadom na misijné potreby nového spoločenstva. Vďaka genialite mužov, akými boli predstavitelia a nasledovníci pavlovskej a jánovskej komunity, sa táto prvá základná úloha podarila a kresťanstvo sa mohlo vydať na svoju púť naprieč národmi, etnikami, kultúrami a sociálnymi vrstvami.

Druhým paradigmatickým zlomom bola legalizácia kresťanstva a jeho následná transformácia do podoby štátneho náboženstva v 4. storočí. Zatiaľ čo pre generácie kresťanov v dobách prenasledovania je štát, zjednodušene povedané, apokalyptickým netvorom, pre elity legalizovanej a štátnej cirkvi už môže byť nositeľom myšlienky Božieho kráľovstva a jeho uskutočňovania na tomto svete. Na druhej strane, byť kresťanom už nie je riskantná, existenčná voľba, ale naopak, predpokladom existenčného postupu, čo privádza do cirkvi množstvo pragmatických oportunistov. Aj táto transformácia prebehla zdarne, vznikli kresťanské cirkvi v celom dosahu rímskeho impéria, vyrástli cirkevní Otcovia, z ktorých tradície žijeme dodnes, disciplinárne a dogmatické výpovede koncilov posunuli chápanie kresťanskej zvesti dopredu.

Podoba cirkvi vytvorená kresťanským starovekom prechádza ďalšou zásadnou transformáciou v ranom stredoveku. Po páde rímskej ríše na Západe v 5. storočí a po vpádoch barbarov sa ocitla cirkev pred úlohou uchrániť existenciu kresťanstva na jej bývalom území a zároveň previesť misiu medzi novými národmi a etnikami, ktoré prichádzali s celkom inými kultúrnymi a náboženskými základmi. Kresťanské náboženstvo bolo pre barbarov civilizačne úspešnejšie a štátotvorné. Koncept Boha bol však pre nich príliš abstraktný a tak cirkev postupne vytvárala nové formy zbožnosti, úctu k svätým (a k ich ostatkom) ako sprostredkovateľom u Boha. Išlo o to isté kresťanstvo, hoci pohľad na Krista u kresťana v Ambrózovom Miláne v 5. storočí a saského nevoľníka v 9. storočí sa isto líšil v pohľade na jeho význam a konkrétnu rolu pre ich osobnú spásu.

od vrcholov cez pády k obnove

Ďalším, aj keď nie priamo paradigmatickým zlomom bolo vytvorenie kresťanskej spoločnosti vrcholného stredoveku, ktorý predstavuje obdivuhodné civilizačné dielo. Došlo k novej syntéze medzi tradičnými kresťanskými hodnotami a pôvodnou kultúrou keltských, germánskych, slovanských a ďalších etník. Odkrýva sa odkaz antického dedičstva. Vzniká gotický štýl, rozvíjajú sa univerzity, kanonické a s ním i svetské právo, vznikajú syntetické diela vrcholnej scholastiky. Pápežstvo si nárokuje na dominantnosť v celej západnej civilizácii, ako protitlak vzniká zložitá pluralita formálnych (cisár, králi, univerzity, rády) a neformálnych (svätci, pustovníci, mnísi) autorít. Rozvoj pápežstva prináša rozkol s východnými cirkvami. Stredoveká spoločnosť a kresťanstvo prežili otras epidémie veľkého moru, reakciou naň bol rozvoj kresťanskej duchovnosti a adaptácia sociálnych a ekonomických štruktúr na novú situáciu.

Životaschopný a odolný model spoločnosti a cirkvi dostal ťažký zásah v 16. storočí v podobe reformácie. Masívne zapuzdrenie cirkvi do obranného postavenia, premena pestrého stredovekého kresťanstva na vyhranené militantne zideologizované „vyznania“ boli zrejme hlavnou príčinou straty adaptívnej a inovatívnej schopnosti cirkvi. Toto obdobie už nepredstavuje skutočne úspešný adaptačný a transformačný proces, pretože reformácia, reakcia na reformáciu a následné zmeny jednotlivých cirkví v dobe náboženského zápasu spôsobili stratu kreativity a sebavedomia. Toto viedlo po dvoch storočiach k ďalšiemu paradigmatickému zlomu v podobe vzniku moderny, k rozvoju paralelných myšlienkových prúdov, ktoré už čiastočne opúšťali rámec kresťanskej viery.