1937: rok Veľkého teroru

v roku 1937 bol sovietsky režim už bezpečne konsolidovaný a po vypovedaní Leva Trockého do zahraničného vyhnanstva sa Stalinova moc nad najväčším štátom na svete zdala neotrasiteľnou. Väčšina historikov a sovietológov sa zhoduje na tom, že rozpútanie teroru bolo výhradne Stalinovým osobným rozhodnutím. Ich názory sa však rôznia v tom, čo kto pokladá za príčinu rozpútania Veľkého teroru. Časť historikov ju vidí v úsilí Stalina nepripustiť, aby sa mu stalo to, čo cárovi. Stalin si uvedomoval, že jeho spolubojovníci sú vo svojej podstate vždy nespokojní majstri deštrukcie a on sám bol pri tom, keď sa hŕstke odhodlaných revolucionárov podarilo v priebehu pár rokov zničiť stáročný cársky režim. Stalin obdivoval cára Ivana Hrozného, ktorý sa s neposlušnosťou bojarov vyrovnal prostredníctvom takzvanej opričiny – organizovaného teroru rozpútaného jeho prívržencami. Opričinou inšpirovaný Stalin sa mal rozhodnúť svojich starých spolubojovníkov preventívne zničiť skôr, než sami prídu na myšlienku obrátiť sa proti nemu. 

Iní historici zastávajú názor, že rozpútanie teroru malo konkrétnu príčinu. Na XVII. zjazde boľševickej strany v roku 1934 sa Stalinovi od delegátov nedostalo takej podpory, akú si predstavoval. Niežeby nebol oslavovaný a velebený, ale pri voľbe členov politbyra – najvyššieho straníckeho orgánu – to predsa len nebol on, kto získal najviac hlasov. Tým opovážlivcom bol charizmatický leningradský stranícky funkcionár Semjon Mironovič Kirov. Už nebohý Lenin nazval Kirova „miláčikom strany“ v reakcii na jeho stále rastúcu popularitu. Paranoidný Stalin to zobral ako svoju urážku a začal pripravovať odvetu.

dve muchy jednou ranou

Nech už to bolo akokoľvek, čo sa týka technológie udržať si absolútnu moc, bol Stalin geniálny stratég. Jeden z jeho súčasníkov sa po jeho smrti vyjadril, že „Stalin hral na ľudský strach ako Paganini na husle“. Stalin svoje kroky dôkladne premýšľal na roky dopredu, dôsledne a vytrvalo študoval slabiny vyhliadnutých obetí a trpezlivo čakal na správnu chvíľu. 

„Stalin chcel svojich protivníkov zničiť v spektakulárnom verejnom monsterprocese. Priznanie bolo preto nevyhnutné, keďže iné dôkazy neexistovali. “

Tá nastala už 1. decembra 1934, keď Kirova priamo na chodbe paláca Smoľnyj zastrelil žiarlivý manžel jeho milenky. Stalinovi prišla Kirovova smrť mimoriadne vhod a dokonca existujú indície, že ruku vraha viedli agenti NKVD. Bezprostredne po vražde však Stalin demonštroval svoj žiaľ a okamžite sa vlakom vypravil do Leningradu. Nešťastného veliteľa Kirovovej ochranky vyfackal priamo na stanici. Zo zúfalého činu žiarlivého manžela propaganda urobila trockistické sprisahanie a jeho hlavou mali byť členovia najvyššieho vedenia Sovietskeho zväzu a pred časom príležitostní Stalinovi oponenti v politbyre Grigorij Zinovjev a Lev Kamenev. Stalin sa tak naraz zbavil príliš populárneho Kirova aj možných vodcov opozície. XVII. zjazd vošiel do histórie ako „zjazd zastrelených“, pretože viac než polovicu z jeho 1 966 delegátov počas Veľkého teroru zastrelili. 

Je len ťažko pochopiteľné, že hoci voči Zinovjevovi ani Kamenevovi dokázateľne nebolo použité fyzické násilie, oni sa aj tak priznali ku všetkému, čo od nich vyšetrovatelia NKVD požadovali. Priznania boli získané zručnou manipuláciou – kombináciou apelovania na stranícku disciplínu, psychickým nátlakom a prísľubom omilostenia. Stalin chcel svojich protivníkov zničiť v spektakulárnom verejnom monsterprocese. Priznanie bolo preto nevyhnutné, keďže iné dôkazy neexistovali. 

Takzvaný prvý moskovský proces sa uskutočnil v auguste 1936. Zinovjev a Kamenev boli nekompromisne odsúdení na „najvyššiu mieru trestu“, čo bol dobový eufemizmus pre zastrelenie. Kamenev bol navyše pôvodom žid, vlastným menom Rozenfeld. Vyšetrovanie sa preto zameralo aj na „sionisticko-kozmopolitnú hrozbu“. Po prvom procese nasledoval o pár mesiacov druhý, v ktorom boli odsúdení ďalší starí revolucionári – židia Radek a Sokoľnikov a spolu s nimi zastrelili ďalších 11 vysokých funkcionárov.