Zbaviť sa štátu?

toto presvedčenie má svoje rafinované aj vulgárne podoby, a to aj tam, kde nie je výslovné, ale schováva sa napríklad ako podprahové posolstvo vo všelijakých reklamných či volebných heslách.

Terčom odmietania sa spolu so „štátom“ (ten sa niekedy alternuje výrazom „vláda“) a zastupiteľským systémom vládnutia môžu stať akékoľvek autority, hierarchie či vžité postupy, ako aj tradičné presvedčenia, o ktoré sa to všetko opiera. Tento typ obrazoborectva príliš nezohľadňuje tradičné delenie na „pravicu“ a „ľavicu“, iba ak to jeho protagonisti pokladajú za vec taktiky, prípadne sa sami zotrvačne hlásia k nejakej ideologickej vlajke. To však nie je z hľadiska konečných výsledkov príliš významné. Pokiaľ totiž ide o „stratégiu“, na jej konci je síce neúspech, no zato môže viesť k nenapraviteľným škodám. Keď snové predstavy ovládnu myseľ, prichádzajú zákonite do ničivého kontaktu s realitou, a realita si už len vyberie svoju daň. Ak by sme napríklad chceli „vylepšiť“ futbal tým, že zrušíme čiary, rozmery ihriska, počet hráčov, zákaz určitých zákrokov, vymedzený čas hry, a tak ďalej (to všetko sú akiste obmedzujúce faktory), výsledkom nebude „lepší“ ani „oslobodený“ futbal, ale to, že sa hra stane nemožnou, a nasledujúce generácie si budú môcť nanajvýš tak gúgliť, čo to ten futbal kedysi bol. Zabiť rozhodcu a vtrhnúť na plochu urobí síce všetko povoleným, no s realizáciou slobody to zjavne nemá nič spoločné. Konštantou tu nie sú klubové farby, ale pubertálne vzdorovitá myseľ. Tá platí rovnako pre futbal, ako aj pre politiku.

Ale späť k štátu. Tento pojem má viacero definícií a márne sú naše nádeje na to, že sa zrazu zhodnú. Koniec koncov, vývoj pojmu štátu v európskom politickom a právnom myslení prešiel nemalými turbulenciami. Pôvod slova je v označení stavu (po latinsky status) určitých vecí alebo osôb. Napríklad by mohol označovať stav dôstojnosti panovníka alebo optimálny stav zriadenia či vecí verejných. Pre absolutistov bol tento stav zriadený Bohom, populisti a „monarchomachovia“ mohli zdôrazňovať neodcudziteľnú zvrchovanosť ľudu, ktorý si má strážiť svoj „stav“ pred uzurpátormi. Muselo uplynúť určité obdobie a museli sa absorbovať kruté skúsenosti s náboženskými vojnami v 16. a 17. storočí, kým sa začal vynárať moderný pojem štátu ako istého druhu „umelej osoby“ – inštitúcie oddelenej tak od vládnucich, ako aj od ovládaných. (Otázka vzťahu či oddelenia cirkvi od štátu je tu zvláštnou a dôležitou kapitolou, ktorú si však musíme odložiť na inokedy.)

Ak štát predstavuje takto oddelený právny subjekt, je zdrojom povinností nielen pre ovládané, ale aj pre vládnuce osoby. Takýto štát má svoj nárok na lojalitu, ktorý nemožno zrušiť len preto, lebo sa to nejakej jednotlivej osobe či organizovanej skupine práve hodí. Štát nie je prostý kontrakt, ktorého zmluvné podmienky sa vyčerpajú uskutočnením jednorazovej a obmedzenej transakcie. Neviaže sa na konkrétne existujúce osoby – tie prichádzajú a odchádzajú. Stáva sa partnerstvom v cieľoch odovzdávaných generáciami, „partnerstvom medzi živými, mŕtvymi a tými, čo sa len majú narodiť“ (Edmund Burke). Nemusíme ani hneď preberať Hegelovo ponímanie štátu ako najvyššej realizácie rozumu a etickej idey, aby sme pochopili, že štát sa stal nenahraditeľným garantom dodržiavania vysoko abstraktných pravidiel (presvedčivo obhajovaných F. A. von Hayekom) v mimoriadne komplexných vzťahoch modernej spoločnosti; tých pravidiel, ktoré nám umožňujú praktizovať a rozširovať osobnú slobodu a taktiež zvyšovať celkovú ekonomickú prosperitu. S tým akiste súvisí aj zákonne vymedzený monopol na použitie ozbrojeného násilia.