O hladovaní a pankrease

elisabeth bola dcérou významného amerického politika z počiatku 20. storočia Charlesa Evansa Hughesa. Narodila sa v roku 1907 a až do jedenástich rokov prežila pokojné detstvo. Ako jedenásťročnej jej však diagnostikovali diabetes. Bola dcérou z významnej rodiny, a tak sa stala na jar v roku 1919 pacientkou známeho lekára Fredericka Allena. 

V roku 1922 sa pre ňu, a spolu s ňou aj pre mnohých ďalších pacientov, stal zázrak. V kanadskom Toronte sa po mnohých pokusoch podarilo pripraviť liek na liečbu diabetu – inzulín. A na jeseň toho roku sa pätnásťročná slečna Hughesová stala jednou z prvých diabetických pacientok, ktorým liečba inzulínom zachránila život. 

Vyrástla, vyštudovala vysokú školu, porodila tri zdravé deti. Zomrela ako 74-ročná na srdcové zlyhanie. Viedla prakticky úplne normálny život a vďačí zaň inzulínu. Celkovo ho dostala 43 000 dávok. 

Ako však prežila Elizabeth Hughesová od roku 1919 do roku 1922? Prežila vďaka tomu, že hladovala.

hladovanie

Už starí Indovia rozoznali dva typy diabetu. Ten prvý sa vyskytoval najmä u mladých a chudých ľudí, ten druhý u starších a často obéznych pacientov. Väčšina pacientov – približne deväťdesiat percent – patrí, našťastie, do tej druhej skupiny. Našťastie preto, že tento druh bol a je ľahšie zvládnuteľný a pacienti majú väčšiu nádej na prežitie. 

Pacienti s diabetom prvého typu to mali v živote, bohužiaľ, podstatne ťažšie. Tento typ bol totiž až do objavu inzulínu neliečiteľný. A tak väčšina diabetikov, ktorým sa ochorenie vyvinulo pred dvadsiatym rokom života, umierala do dvoch rokov po prvom objavení sa príznakov.

So snahou aspoň trošku zmierniť neradostný osud pacientov s prvým typom diabetu prišli na začiatku 20. storočia dvaja americkí lekári. Boli to už spomínaný Frederick Allen a Elliot Joslin. Cestou, ktorú videli, bolo – hladovanie.

Frederick Madison Allen bol z dvojice síce o čosi mladší, bol to však on, kto s nápadom prišiel. Spolupútnici ho charakterizovali ako „prísneho, chladného, vytrvalého vedca, úplne presvedčeného o správnosti svojho prístupu“ alebo ako „strohého muža, ktorý sa nikdy neusmial a ktorý pristupoval k svojim pacientom ako k laboratórnym zvieratám“. Bol lekárom-experimentátorom.