Šamani a Číňania na Bajkale

nastupujeme skoro ráno v Irkutsku. Taxík má volant vpravo, po anglicky, asi import z Južnej Kórey. Cez predné sklo auta veľká prasklina. Stačí malý kamienok a sme bez skla za jazdy. Hrôza pomyslieť, vonku je tesne pod -40 stupňov Celzia.

Vodič je už starší pán, poctivo si položí huňatú ušianku medzi sedadlá, vždy na rovnaké miesto. Bezpečnostný pás si nezapne, iba keď vidí policajnú hliadku. Rozpráva nám po rusky, že v roku 2006 prežil haváriu Airbusu 310 v Irkutsku. Nejaký pás mu je ukradnutý. V aute má zalaminované výstrižky z novín. V zažltnutej Komsomoľskej pravde má fotku na obálke. Leží v posteli v šuštiakoch a do ruky mu tečie infúzia. Rozumieme každé tretie slovo, ale zrejme mu tam zahynul syn. Radšej sa nepýtame. 

Má smutné modré oči, vidím ich v spätnom zrkadle. Každú hodinu stojíme „pakuriť.” Smutno hľadí do diaľky. Pri prvej nikotínovej prestávke brzdí pri drevenom stĺpe. Je obviazaný rôznymi farebnými látkami. Kúsok od neho je v snehu zapichnutých niekoľko vypitých fliaš vodky. „Šamani," utrúsi cez prvý šluk. Sme na území Buriatov, mongolsky vyzerajúceho kmeňa. O vodke ticho.

„Ako na Divokom západe, niekde v Novom Mexiku, pritom sme na divokom východe.“

Na najbližšej pumpe, smrdiacej po vykurovacom oleji, majú všetci pretiahnuté oči. Po dvojpruhovej okreske prenikáme do ich divočiny. Cesta kĺže po nízkych chrbtoch hôr v lesnej divočine – všade brezy a najmä borovice. Pri druhej cigarete sme na zamrznutej púšti.

Kde-tu prízemný drevený dom a dlhočizný plot – pastviny. Vietor na ceste robí snehové jazyky, cez ktoré sa musíme prerážať. Kolesá auta občas dostanú šmyk. Z dvoch pruhov cesty je pre sneh už iba jeden. Cez púštne kopčeky si vietor vanie bez prekážok a nesie do sebou sypký sneh. Len kone a kravy v bielom mori pod mramorovo sivou oblohou mu vzdorujú. A psy, buriatske psy. Občas sa trasú od zimy pri ceste. Ako na Divokom západe, niekde v Novom Mexiku, pritom sme na divokom východe. Civilizáciu pripomínajú len nekonečné kilometre elektrických stĺpov.