úlohou Charlesa Besta bolo pomáhať Fredovi Bantingovi pri získavaní produktov vnútornej sekrécie z pankreasu psov. Načo im to bolo? Neznámy lekár Banting si myslel, že by to mohlo pomôcť pri liečbe diabetu. Známy profesor Macleod tomu príliš neveril, ale rozhodol sa dať tejto myšlienke šancu. No a Best si nemusel myslieť nič, za neho rozhodla minca. 

Plán doktora Bantinga bol pomerne jednoduchý. Potreboval naň minimálne dvoch psov. Prvému z nich by chirurgicky podviazal vývod z pankreasu, aby odumreli bunky produkujúce tráviace enzýmy a zostali len bunky zodpovedné za tvorbu inzulínu. Druhému psovi by odobrali pankreas, aby uňho navodili diabetes. Prvého psa by potom usmrtili, vybrali by pankreas s inzulínovými bunkami a použili ho na liečbu psa s diabetom. Ak by u druhého psa klesla hladina cukru v krvi, hypotéza by bola potvrdená a liečba diabetu by bola na svete.   

Mladý lekár ani jeho ešte mladší asistent však nemali s prácou s laboratórnymi zvieratami žiadne skúsenosti. A tak im operáciu prvého psa demonštroval profesor sám. Hnedej sučke dali anestéziu, otvorili jej brušný otvor, vybrali časť pankreasu a brucho opäť zašili. Týmto spôsobom sa mal navodiť stav podobný diabetu. Celá operácia trvala osemdesiat minút. Po tom, ako Macleod ukázal mladým ako na to, odišiel na dovolenku do Škótska.

zvieratá

Počiatočné výsledky Bantinga a Besta boli ako zo zlého sna. Prvý pes umrel hneď na začiatku operácie na predávkovanie anestetikami. Druhý zomrel počas operácie na vykrvácanie. Tretí pes operáciu prežil, ale umrel o dva dni neskôr. Medzitým skonal aj nultý pes – ten, ktorého operoval Macleod. Týždeň sa skončil a výsledkom boli štyri mŕtve zvieratá. 

Prežilo až piate zviera. Konečne mali prvého „diabetického“ psa a mohli teda začať so zvieratami, ktorým mali podviazať vývody z pankreasu. Aj v tomto prípade prvé tri psy operáciu neprežili. Zásoba desiatich psov, ktoré dostali od Macleoda, sa pomaly končila a výsledok žiadny. Museli hľadať alternatívne riešenie. Našli ho. Začali kupovať túlavých psov. Za vlastné. Po tri doláre za psa.

Pre Freda Bantinga to neboli zanedbateľné peniaze. Kvôli výskumu totiž opustil svoju ambulanciu, a tak prišiel aj o ten minimálny príjem, ktorý z nej mal. Niečo si zarobil tým, že vybral mandle jednému z kamarátov, niečo z predaja svojich chirurgických nástrojov. Ale na jedlo sa nechával pozývať kamarátmi a nepohrdol ani večerami ponúkanými charitatívnymi organizáciami. Napriek tomu pracovali aj s Bestom vo dne, v noci, opakujúc už zabehaný postup na ďalších a ďalších psoch. Keď už mal Fred Banting vo vrecku posledných sedem centov, zľutoval sa nad ním jeden z profesorov na Torontskej univerzite a vybavil mu miesto prednášajúceho na čiastočný úväzok s platom „závratných“ 250 dolárov na mesiac.