Sušiareň na korze

hanušovce nad Topľou, to nie je žiadna dedina. Toto si treba zapamätať a v žiadnom prípade sa pred Hanušovčanom neprerieknuť. Aj keď obec sa oficiálne stáva mestom, až keď má minimálne päťtisíc obyvateľov, no v Hanušovciach táto poučka nikoho nezaujíma. Obec má síce iba okolo tritisícsedemsto duší, no historicky udelený štatút mesta si drží dodnes. Ešte v štrnástom storočí udelil Hanušovciam mestské práva kráľ Karol Róbert z Anjou. 

Háklivosť Hanušovčanov na to, že nie sú žiadni dedinčania, dobre poznám. V Hanušovciach som sa narodila, vyrástla a hrdo rada každému západniarovi vysvetľujem, kde tá Topľa vlastne je. No ako domáca rovnako dobre viem, ako sa postupne malebná história mesta vytráca. Kedysi to bolo pekné mestečko plné chlapov odchádzajúcich do Ameriky na „šipe” a židovských obchodníkov ako z Obchodu na korze. Dnes sú Hanušovce pre prišelca obyčajné. Svoj ráz si, tak ako veľa iných obcí na Slovensku, nedokázali uchovať. A najlepšie to ilustruje práve príbeh sušiarne liečivých bylín, národnej kultúrnej pamiatky technického charakteru, ktorá stála skrytá v centre mesta. Kým sa na ňu neulakomil miestny biznis. 

rostliny, plodiny, ovoce

Keď združenie Čierne diery objavujúce technické pamiatky na Slovensku zverejnilo na fejsbúku fotografiu hanušovskej sušiarne, mala veľký úspech. „Toto je jedna z najkrajších vecí, čo ste kedy publikovali,” napísal pod fotografiu Peter Lényi, architekt z ateliéru 2021. Bol len jedným zo šesťsto ľudí, ktorí ju obdivovali. A to nielen pre architektúru, ale najmä pre jej zameranie. Sušenie liečivých bylín je azda najromantickejšie staré remeslo, aké si len možno predstaviť. Priam sa ponúka na román z éry prvej československej republiky. 

Sušenie bylín bolo v tom čase v Hanušovciach veľmi obľúbené. Nahrávala tomu najmä miestna príroda. Pozícia mesta v údolí rieky Topľa na severe Slánskych vrchov, vtedy bez akýchkoľvek fabrík, vytvárala zdravý vzduch a pôdu. 

„„Potom prišiel ten zvláštny rok. Židia sa začali sťahovať preč z Hanušoviec a Chemčo išiel medzi prvými,” spomína si Krupa“

Po vojne, počas prvej republiky, začal sušiť byliny miestny žid Alexander Wohl, ktorého každý Hanušovčan prezýval Chemčo. A keď sa už do toho pustil, tak poriadne – otvoril veľkoobchod, ktorý nazval Vegetabil a expandoval vysušené byliny českým a švajčiarskym firmám vyrábajúcim liečivá. V podtitule obchodu mal uvedené: „velkoobchod s léčivými rostlinami, lesními plodinami a ovocem”. Wohl si v tridsiatych rokoch postavil trojpodlažnú mohutnú sušiareň a vlastnú dvojposchodovú funkcionalistickú vilu. Takýchto panských domov vtedy v Hanušovciach veľa nebolo, jeho vila bola prvá dvojpodlažná stavba v meste. Aj napriek svojej historickej hodnote nedostala pamiatkovú ochranu štátu a dnes je už zbúraná. No o tom neskôr. 

Pamiatkovú ochranu dostala iba sušiareň, vďaka svojej technickej výnimočnosti. Vnútri drevenej konštrukcie ukrývala dômyselnú techniku na sušenie. Byliny boli poukladané na posuvných pričniach, teda sitách, ktoré boli umiestnené tesne nad sebou a vysúvali sa ako zásuvky. V sušiarni bolo prítmie, okná prepúšťali len toľko svetla, aby sa v nej dalo pohybovať a pracovať. V budove bol premyslený aj systém vetrania, ktoré pomáhalo byliny vysušovať. Takisto aj veľký sklad vysušených rastlín, ktorý sa otváral posuvnými dverami na kolesovom systéme. „Navyše, je to jediná technická pamiatka po židovskej komunite nielen v našom Vranovskom okrese, ale aj v širšom regióne,” dodáva historik z Vlastivedného múzea v Hanušovciach Samuel Bruss. Hodnotu pamiatky si všimol bývalý riaditeľ múzea, ktorý ju navrhol zaradiť do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. Stalo sa tak v roku 1993.