koniec 19. storočia je prelomový v odhaľovaní neviditeľných „vinníkov“, ktorí dlhé storočia, v rôzne veľkých a rôzne krutých epidémiách, ohrozovali ľudskú populáciu. Práce Roberta Kocha, Louisa Pasteura, Ronalda Rossa a mnohých ďalších vedcov objasnili úlohu mikroorganizmov vo vyvolávaní a šírení chorôb zapríčiňujúcich smrť mnohých miliónov ľudí. A vzápätí Paul Ehrlich, Gerhard Domagk, Alexander Fleming – a tiež mnohí ďalší – objavili spôsoby, ako v boji so smrteľnými chorobami vyhrávať a často aj zvíťaziť.
Psychické poruchy majú však tú smolu – aspoň z tohto pohľadu – že nie sú spôsobené žiadnymi mikroorganizmami. Nespôsobujú ich baktérie, vírusy, ani iní mikroskopickí nepriatelia. A tak spomenutý vývoj nemal na liečbu psychických chorôb a porúch prakticky žiadny vplyv. Aj psychiatri však boli lekármi, ktorým osud pacientov nebol ľahostajný. Boli ochotní vyskúšať možné aj nemožné, len aby ľuďom trpiacim duševnými poruchami pomohli. Príčiny porúch, ako aj mechanizmy pôsobenia rôznych látok na ľudský mozog, však nepoznali, a tak väčšina objavov vznikla úplne náhodne.
spánok lieči
Príkladom môže byť príbeh mladého škótskeho lekára Dr. Neila Macleoda. Ten mal v roku 1879 doviezť domov psychicky chorú pacientku. Nemajúc po ruke nikoho, kto by mu v neľahkej úlohe pomohol, rozhodol sa ženu uspať. Pacientka dostala veľkú dávku bromidu draselného a takto utlmená bola schopná prekonať niekoľkodňovú cestu. Prekvapenie nastalo, keď sa žena doma prebudila. Bola bez známok akejkoľvek psychickej poruchy. Keď sa u nej po niekoľkých rokoch opäť prejavila mánia, Dr. Macleod spánkovú terapiu zopakoval. Po tridsaťdvadňovom spánku bola žena opäť zdravá. Liečba „bromidovým“ spánkom však veľmi neujala. Liek bol príliš toxický a celý prístup pomerne riskantný. Bolo to však prvýkrát v histórii psychiatrie, keď sa pomocou lieku podarilo zmierniť prejavy niektorej z psychických porúch.
Renesanciu zažila metóda hlbokého spánku približne o pätnásť rokov neskôr, keď sa na vyvolanie hlbokého spánku použila nová skupina sedatív – barbituráty. O rozšírenie tejto metódy sa pričinil švajčiarsky lekár Jacob Klaesi. Rovnako, ako Macleod dvadsať rokov pred ním, ani on spočiatku nemal v úmysle použiť hlboký spánok ako terapeutickú metódu. Bol prívržencom psychoterapie a spánkom chcel len odstrániť prekážky v komunikácii medzi ním a pacientmi. A tak ako jeho predchodca, aj on bol prekvapený schopnosťou hlbokého spánku zmierniť až odstrániť prejavy vážnych psychických porúch. Zo začiatku bol aj spánok vyvolaný barbiturátmi pomerne nebezpečný. S vývojom bezpečnejších derivátov kyseliny barbiturovej sa liečba hlbokým spánkom stala prvou terapiou, ktorá na pôde psychiatrických zariadení predstavovala skutočnú nádej na zlepšenie stavu pacientov. Jej používanie pokračovalo až do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Zavedením účinnejších a bezpečnejších metód v 60. rokoch sa používanie hlbokého spánku ako terapie psychických porúch postupne obmedzovalo, úplne skončilo na konci rokov sedemdesiatych.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.