Čo môže zničiť Európu?

priznajme si to: posledných pár rokov je celkom znepokojivých, aspoň pre generáciu, ktorá zažila a privítala pád komunizmu. A ide o viac než len o to, že sa také či onaké ukazovatele nevyvíjajú povzbudivo, alebo sa „našim“ v politike nedarí. 

Mladšia generácia by mohla oceniť prirovnanie, že je to, akoby Harry Potter vytiahol kúzelnícku paličku, vyslovil by čarovnú formulku, ktorá dosiaľ vždy fungovala, a ono nič. Samo pripomenutie faktu, že Zdeněk Ondráček mlátil demonštrantov na Václavskom námestí v januári 1989 počas Palachovho týždňa, by v skorších dobách bolo politickým krokom, ktorý mu zamedzí v nástupe do parlamentných funkcií. Dnes nie. A nie je to vôbec iba špecificky české. Donald Trump je extrém, no na čelo strán a politických hnutí sa dostávajú tu takmer nerekonštruovaní stalinisti, tam antisemiti, tu komedianti, tam benjamíni, ktorí majú spoločné iba jedno: že pred piatimi rokmi by sme sebavedomo predpovedali, že nemajú šancu. Prieskumy potvrdzujú, že pre výrazné segmenty politicky aktívnej populácie prestávajú byť svätými zásady ako sloboda prejavu a demokracie. Západoeurópske elity sa rozhorčujú, že novoprijatí členovia Únie sú nevďační a zadubení. Niektorí Východoeurópania už tú západnú Európu, do ktorej sa chceli tak vracať, dnes nespoznávajú.

Akoby realita zrádzala. Nefungujú doterajšie recepty, poznávacie znaky ani metódy výkladu. Samo premýšľanie býva zradné. Myšlienkové koľaje, na ktoré sme si zvykli, zrazu nikam nevedú. Nemizne iba optimizmus, ale aj istota v tom, čo sa to tu vôbec deje. Na extrapolácie tiahnuce sa do budúcna sa naraz nedá spoľahnúť, všetky vízie budúcnosti sa akosi divne zakrivujú. Nové deliace čiary pretínajú tie staré, zlyhávajú bývalé spojenectvá, niektoré témy sú ako zradné silové polia, kde sa človek môže s prekvapením rozísť s ľuďmi, s ktorými ešte dovčera vo všetkom súhlasil.

Kde sa to vzalo? Aj odpovede na túto otázku sa už zaradili medzi súdobé dráždidlá: Môžu za to blbci, je ich veľa. Alebo za to môže Putin. No začínajú sa objavovať aj pokusy, ktoré sa namiesto znechutenia z tých, ktorí „nám“ to tu kazia, usilujú o kritický pohľad na „nás“ – na elity a idey, ktoré Západu posledných desaťročí dali tvár. Jednou z nich je minuloročná kniha bulharského politológa Ivana Krasteva Po Európe (After Europe).

mačky a psi

„V psychológii existuje známy experiment, pri ktorom sa má človek rýchlo pozerať na obrázky mačiek a hovoriť, čo vidí,“ píše Krastev. „Pochopiteľne, vidí mačky. Potom sa medzi obrázky mačiek občas zamiešajú obrázky psov, no človek trvá na tom, že stále vidí mačky. Nato ho niekto osloví jeho menom a vyruší od obrázkov. Keď sa k nim človek opäť obráti, začne vidieť aj psov.“ Krastev tento experiment uvádza ako príklad pre to, čo ukázalo britské hlasovanie o vystúpení z Európskej únie v roku 2016. No sama jeho kniha je hotovým kompendiom momentov, keď začalo byť vidieť psov. Sú to všetko situácie, ktoré najmä liberálne orientovaný človek mal a mohol vidieť – keby nebol taký zahľadený do ustavičného prúdu mačiek. Tie situácie odkazujú na hlavné posolstvo Krastevovej knihy – že rozpad Európskej únie v období našich životov je reálny. Kniha má atmosféru akéhosi nácviku na budúcu nostalgiu podobnú tej, aká po čase sprevádzala rozpad rakúsko-uhorskej monarchie.

„Akoby realita zrádzala. Nefungujú doterajšie recepty, poznávacie znaky ani metódy výkladu. Samo premýšľanie býva zradné. Myšlienkové koľaje, na ktoré sme si zvykli, zrazu nikam nevedú.“

Stručne povedané, hlavnou Krastevovou tézou je, že utečenecká kríza má potenciál zničiť Európsku úniu. A je revolúciou proti celému spôsobu uvažovania, ktoré vládne Západu od konca studenej vojny.

„Ako môže Západ transformovať zvyšok sveta a ako môže zvyšok sveta Západ najlepšie napodobniť? Aké špecifické inštitúcie treba odovzdať a aké odkopírovať? Ktoré knihy by sa mali preložiť a znovu vydať? Ako majú byť staré inštitúcie rozšírené a aké nové treba vytvoriť?“ Takto charakterizuje Krastev otázky, ktorými žil Západ po páde Berlínskeho múru. Ak sa vám zdá, že všetko je to v zásade v poriadku, skúste si predstaviť, že by niekto niečo také vážne vyslovil dnes. „Európa sa už nespráva ako vzor budúceho sveta,“ hovorí Krastev, „Európsku úniu prinajmenšom nemalá časť jej priaznivcov prezentuje ako poslednú nádej pre opevnený kontinent.“