Sedemdesiatročný izraelský zázrak

keď David Ben Gurion vyhlásil 14. mája 1948 v sále telavivského múzea nezávislosť Izraela, nikto si nemohol byť istý, že jeho existencia pretrvá celé desaťročia a už vôbec nie, že sa stane aj úspešným projektom. Pozícia mladého štátu bola ohrozená okolitými arabskými krajinami, ktoré boli ochotné zabrániť jeho vzniku všetkými dostupnými prostriedkami. V novembri 1947 varovala tajná správa CIA amerického prezidenta Harryho Trumana, že ak bude vytvorený Izrael, „Židia sa neudržia viac než dva dni“. To bol ešte celkom realistický odhad. Ako to však býva zvykom, dejiny sa vybrali svojou vlastnou cestou. Štát, ktorý sa zrodil na papieri ako abstraktný ideál židovskej vlasti, napriek všetkým nepriaznivým predpovediam obstál. Teraz oslavuje Izrael už sedemdesiate výročie od svojho vzniku. Ak sa pozrieme spätne na jeho vývoj, je namieste povedať, že ide o skutočne úspešný príbeh. Čo sa pre celé generácie Židov javilo ako nesplniteľný sen, sa zrazu stalo realitou. Príslušníci roztrúsenej židovskej diaspóry konečne získali svoju vytúženú domovinu.

Izrael nedostal nezávislosť zadarmo. Bolo si ju treba vybojovať za cenu veľkých obetí. Aj preto majú Izraelčania k dátumu založenia svojho štátu iný vzťah ako napríklad my na Slovensku. Svoju vlasť ešte ani dnes nepovažujú za samozrejmosť, čo vysvetľuje ich neustálu pripravenosť na ozbrojený konflikt a defenzívnu mentalitu, ktorá nemá ďaleko od permanentného (niekedy až iracionálneho) strachu zo svojho ohrozenia. Ako všetky ostatné krajiny, aj Izrael má svoje problémy, hlboké národné traumy a ružové miesta v historickej sebareflexii. Nemalo by nás to však odrádzať od konštatovania, že je na Blízkom východe naozaj unikátnym štátom, ktorý svojim občanom dlhodobo garantuje slobodu a stabilitu (o demokracii ani nehovoriac) a je spoľahlivým spojencom Západu v boji proti islamskému fundamentalizmu.

nekonečný zápas

Máloktorý národ si prešiel takou dlhou cestou k svojej vlastnej štátnosti ako práve Židia. Od Asýrskej nadvlády cez babylonské zajatie, perzekúcie počas helenizmu a Rimanov až ku Kalifátu, Arabom a krížovým výpravám sa židovské obyvateľstvo stretávalo s diskrimináciou a prenasledovaním. V stredoveku boli Židia nútení žiť v segregovaných getách, so železnou pravidelnosťou boli obviňovaní zo šírenia nákazlivých epidémií, hospodárskych problémov, trávení studní, ale napríklad aj okultizmu, pri ktorom mali rituálne vraždiť svoje nevinné kresťanské obete. Podobná paranoja majoritného obyvateľstva prameniaca v strachu z odlišného vyústila napokon až do svojej najradikálnejšej formy počas druhej svetovej vojny. Nevídaná krutosť nacistického Nemecka a hrôzy holokaustu však silno rezonovali vo vyspelom svete; svojou absurdnou brutálnosťou tak paradoxne vytvorili predpoklady na vytvorenie Izraela.

„Izrael nedostal nezávislosť zadarmo; bolo si ju treba vybojovať za cenu veľkých obetí.“

Územie Palestíny od porážky Osmanskej ríše v prvej svetovej vojne ovládala na základe mandátu Spoločnosti národov Veľká Británia, ktorá sa k otázke vytvorenia židovského štátu stavala zdržanlivo, keďže veľmi rýchlo pochopila komplikovanosť situácie s domácim arabským obyvateľstvom. Po dočasnom optimizme Balfourovej deklarácie z roku 1917, v ktorej vyjadril britský minister zahraničných vecí Lord Arthur James Balfour oficiálne stanovisko Spojeného kráľovstva prostredníctvom listu, kde stálo, že „vláda Jeho Veličenstva vzhliada s priazňou na ustanovenie židovskej národnej domoviny v Palestíne“, prišla skepsa medzivojnového obdobia poznačená silnejúcim arabským odporom k židovským prisťahovalcom a niekoľkými krvavými povstaniami. Churchillova biela kniha v roku 1922 síce potvrdila Balfourovu deklaráciu (čiže podporu Londýna pre myšlienku vytvoriť židovský štát), no zároveň obmedzila židovskú imigráciu s ohľadom na „ekonomickú kapacitu krajiny“. V roku 1936 do Palestíny prichádza takzvaná Peelova komisia, ktorá po dôkladnom preskúmaní problému navrhla, aby územie britského mandátu rozdelili, ale jej plán nebol nikdy realizovaný pre odpor Palestíncov. Svoj názor Británia definitívne prehodnotila po ďalšom veľkom arabskom povstaní, ktoré bolo s ťažkosťami potlačené až v roku 1939, a zaviedla na židovských prisťahovalcov dokonca kvóty, čo bolo katastrofálnym rozhodnutím predovšetkým v kontexte nacistického besnenia v Európe.