Prečo nebyť matkou?

manžel si chystal hriadky, lebo doteraz mu na ne štyri mesiace pršalo. Naposledy aj pri raňajkách, keď nám naša päťročná Emma zasnene vysvetľovala svoju budúcu profesiu. Privedie vraj na svet kopu detí. Bude z nej pôrodníčka! A potom, keď to už bude mať za sebou, stane sa zmrzlinárkou. 

Vo večne hlučnej domácnosti ma to napĺňa astronomickým pokojom. Každé ráno, akokoľvek skoro sa zobudíme, akokoľvek dobre to máme našliapnuté, každé jedno nové ráno sa totiž okolie vstupných dverí zvrhne na vojnovú zónu, kde to neustojí ani ten najzásadovejší člen domácnosti. Iste, malé deti bývajú zlaté šidlá, ale takisto aj neovládateľné strašidlá. 

chcite byť ako my

Aj v slovenských médiách sa už objavujú texty o mladých ženách, ktoré nechcú a neplánujú takéto soboty plné roztopašných stvorení a nerozumejú, prečo by za to mali byť pranierované. Zdá sa, že ich vyjadrenia kruto, nebodaj až nebezpečne pôsobia práve na rodičov, ktorí si podľa počestných zvyklostí všetky nedostatky rodičovstva vytrpeli a mohli by byť tí prví, ktorí budú pred nimi varovať.

Paradoxom potom je, že títo rodičia, zničení nevďačným otročením sa pre potomstvo, silou-mocou kričia: Chcite tie rodiny! Chcite byť ako my! Ja sama patrím k jedným z nich, ale tomuto nášmu modelu neverím.

„Alebo hádam všetko, čo nie je nehybné a nemá dospelé maniere, doma zavrieme, nech si to tam osamelo vyzreje?“

Je celkom prirodzené, že všetci máme chuť zatriasť oponentom. No týmto spôsobom takmer s nikým nepohneme, ešte viac ho proti sebe poštveme. Nie je to asi úplne racionálne, vznetlivo reagovať na rady, ale takto reagujeme prevažne všetci. Kritizuješ ma? Zatnem sa ešte viac. Toľko k nadradenej forme. 

K obsahu zas prispieva, že ak nemáš vierovyznanie alebo hlasnú intuíciu, ktorá ťa k potomstvu dovedie, voľba mať deti sa môže javiť ako určité šialenstvo. Ľudia, ktorých osobne poznám a o prínosoch rodiny zmýšľajú negatívne, sú buď takí, ktorí si s ňou veľa vytrpeli, alebo takí, ktorí nikdy nijakú nemali, alebo ďalší, ktorí patria k dnešným mileniálom vedeným ku komfortu vlastnej bubliny. Neznamená to, že nemajú nárok na názor, naopak, ich pôvod ich práve na tento konkrétny determinuje. Lenže definícia náročnosti osobných volieb, ktoré sami nezrealizujú, neobstojí.

Ale ak starí rodinní harcovníci nechcú, aby o deťoch robili závery bezdetní, mali by im možno odhaliť trochu viac, a nie sa tváriť, že sú bezpredmetní.

rodičovská neuróza

Raz, keď som bola ešte dieťa, všetci sme sedeli v aute a komentovali fakt, že ako posledná za sebou zabuchla dvere mama: „Načo nás poháňaš, keď si aj tak nakoniec vždy posledná?“ Nedokázali sme si vypočítať, že jediný čas, ktorý jej ostal na nalakovanie frizúry, bol ten, keď sme už konečne boli všetci von z dverí. Nevedeli sme pochopiť, čo také ju môže na našich prokrastinujúcich manierach tak vystresovať a rozladiť. Skutočne sme si nevedeli ani trochu predstaviť, kde pramení rodičovská neuróza a ako s nami súvisí. 

Dnes, o dvadsať rokov neskôr, mi tú istú otázku položila moja dcéra. Už aspoň dvadsiatykrát prízvukujem dvojročnému synovi, nech sa vráti pod svoju perinu. Je pol deviatej večer a máme pocit, že hodiny nám odtikávajú výbušninu. Dievčence práve odpochodovali do postelí a nechápu, kam sa tak ponáhľame. O desiatej už chceme spať, chvíľu sa aj po celom dni rozprávať, naplánovať si zajtrajšok, otvoriť aspoň jednu knihu. Louis zaspí až pred jedenástou: predzvesť nového časového sklzu.

Keď si spomeniem na seba v ich veku, najviac ma rozhorčuje, že som si to nedokázala vôbec všimnúť. Tú záťaž, to tempo, ten adrenalín. Kde som to žila, keď mi nezišlo na um odmerať, koľko trvá uvariť knedličkovú polievku a parené buchty pre šiestich? Iba ten jeden-jediný obed, ktorých je len v útlom detstve pár tisíc! Všetko som to bez problémov konzumovala a brala ten hotel ako samozrejmosť.