Mrazivá hrôza

presnejšie povedané, našli sa ich telá. Ešte presnejšie, našli sa torzá ich tiel. Z toho, v akom stave bolo ich táborisko a v akom telesné pozostatky tridsať rokov mŕtvych polárnikov, sa začalo usudzovať, čo asi tak mohlo spôsobiť smrť troch členov takzvanej Andréeho polárnej expedície. Po vyše sto rokoch sa ich príbehu ujíma tá najmenej pravdepodobná bytosť: žena, ktorá z celej duše neznáša zimu a chlad, švédska lekárka a spisovateľka Bea Uusma.

balónom na severný pól

Salomon August Andrée chystal svoju výpravu dlho a na tú dobu aj pomerne starostlivo. Aj keď... Švy, opäť presnejšie, 14 kilometrov švov na balóne, ktorým sa malo cestovať a ktorý honosne nazvali Orol, netesnili tak, ako mali a prepúšťali vodík, ktorým Orla naplnili. Balón dokonca nikdy nevyskúšali, no odhadovalo sa, že vydrží vo vzduchu až deväťsto dní; samozrejme, nie v arktických podmienkach. Takže odhad znížili na tridsať dní. Čakalo sa už len na južný vietor, ktorý by obrí balón poháňal rovno k severnému pólu. Ten deň nastal začiatkom leta, 11. júla 1897. Andréeho spolupútnikmi boli statný Knut Frænkel a mladý, práve zasnúbený Nils Strindberg (jeho ľúbostný príbeh s Annou Charlierovou je samostatnou paralelnou témou, ktorá má svoje vlastné dejiny). Od začiatku im šťastie neprialo, vlečné laná, ktoré mali regulovať pohyb balóna, sa zachytávali o ľadovce a primŕzali k nim, balón raz stúpal, potom klesal, neustále do niečoho narážal – skrátka, nebolo to dobré, no nebolo už ani cesty späť. Napokon vo vzduchu nepobudli ani tri dni, no aj tak preleteli 480 kilometrov, čo však bola iba necelá tretina trasy na severný pól.

Skončili na 82˚56’ severnej zemepisnej šírky, obkolesení snehom a ľadom. Odtiaľ sa bolo treba dostať domov, do civilizácie. Peši. S tromi obrovskými saňami plnými oblečenia, vedeckých pomôcok a proviantu. Lopotili sa takto takmer štyri mesiace, až kým nenatrafili na úzku kamenistú pláž. Nazvali ju Biely ostrov. Tam chceli prečkať polárnu noc (od 5. októbra, keď tam prišli, až zhruba do marca). Po niekoľkých dňoch však všetci zomreli. Len jeden z nich, Strindberg, bol pochovaný pod vrstvou kameňov. Ďalší, Frænkel, zomrel v polohe spiaceho v provizórnom stane. A telo samotného vodcu výpravy Andréeho našli, ako sedí na skale povyše stanu. Približne takto nás Bea Uusma uvedie do základnej skice príbehu troch polárnikov, hoci sa od neho odvíja hneď aj niekoľko ďalších mikropríbehov, ktoré sú pre pochopenie tejto neúspešnej výpravy dôležité. Aké napríklad?

Napríklad príbehy ich denníkových zápiskov, nielen tých osobných, kde opisujú, ako vnútorne prežívali náročné dni, ale aj podrobných zápiskov o strave, akú mali na raňajky, obedy a večere. Väčšinou to bolo medvedie a tulenie mäso a vnútornosti – tepelne spracované, neskôr aj surové. Jednoducho, podľa okolností. No boli to aj zápisky o hnačkách a zažívacích ťažkostiach, o zápchach, dávení, o poraneniach nôh, ale aj o vonkajšej teplote, smere a sile vetra, vlhkosti a podobne. Vieme takmer o každom ich dni, ktorý strávili na ľadovcoch. Vieme o ich pocitoch, neúspechoch, kto koľkokrát padol do vody, kto koľko medveďov, tuleňov a čajok ulovil a ako. Vieme o ich priateľských dňoch aj o ich sporoch a komunikačnom tichu. No keď dorazia na Biely ostrov, zrazu všetky zápisky tajomne utíchajú. A rovnako tajomne čochvíľa utíchnu aj ich životy.