Ako ma zachránili

keď som si vo štvrtok 14. júna ľahol v noci do postele, začalo ma trochu bolieť v hrudi. Keď som sa prevrátil na brucho, bolesť sa presunula medzi lopatky. Nebola intenzívna, no nedalo sa pri nej zaspať. V priebehu noci sa ešte presunula k obličkám a nadránom som sa rozhodol ísť na Kramáre na centrálny príjem, nech sa niekto pozrie, čo sa to deje.

Dostal som infúziu proti bolesti, zabrala. Odbery krvi neukázali nič zaujímavé. Nič zvláštne nebolo vidieť ani na EKG, ani na röntgene hrudníka. Hlavnou hypotézou tak boli obličkové kamene, ale sono vyšetrenie ich nepotvrdilo. Akurát to sklamalo moju ženu Sašu, ktorá tam bola celý čas so mnou a mala pocit, že keď už mi počúvajú brucho, mali by počúvať viac, než len obličky. 

Ja som však dôveroval lekárovi, ktorý ma posielal na jednotlivé vyšetrenia. Ten ma spoznal ako človeka z časopisu .týždeň a/alebo relácie .pod lampou, čím akurátne ukojil moju samoľúbosť a odtiaľ je k dôvere naozaj už len krôčik. Navyše pôsobil dojmom, že chce skutočne zistiť, čo mi vlastne je. Hneď na začiatku mi síce dal všeobecnú radu, že si nesmiem k sebe príliš púšťať všetky problémy sveta, lebo si zničím zdravie, no tým sa to preňho neskončilo. Keď však ani po piatich hodinách nič neukazovalo na nejakú konkrétnu diagnózu, uvažoval, že ma pošle domov. Vraj by ma ešte mohol poslať na celkové sono vyšetrenie brucha, čím by som mal už naozaj kompletku. Potom sa zarazil, zamyslel sa, a na to vyšetrenie ma poslal. Dnes tomu rozumiem tak, že mi tým zachránil život.

Saša mala pravdu, bolo treba počúvať aj iné než len obličky. Sono brucha mi robila mladučká doktorka, ktorá v jednej chvíli povedala svojej rovnako mladej kolegyni: „Poď sa pozrieť, či uvidíš to čo ja.“ Tá druhá to videla tiež, aj keď to vraj bolo nejaké schované. Aj tým dvom dievčatám vďačím za veľa. Presnejšie povedané, za všetko. 

Keď som sa vrátil na centrálny príjem, doktor ma posadil na invalidný vozík a už mi nedovolil vstať. Odviezol ma na CT, tam ma úplne bez čakania prehnali celým prístrojom: raz len mňa, druhý raz mňa aj s takzvanou kontrastnou látkou, ktorú do mňa pichli. Výsledkom bolo, že z vozíka som sa dostal na mobilné ležadlo a na ňom som čakal na prevoz na Národný ústav srdcových a cievnych chorôb (NÚSCH). CT vyšetrenie potvrdilo nález z ultrazvuku – krv v aorte neprúdila iba tadiaľ, kadiaľ prúdiť má, ale aj cez rozštiepenú stenu aorty. Volá sa to disekcia a je to vraj dosť zlé. Stena aorty môže v takejto situácii ľahko prasknúť, a vtedy už niet pomoci. 

Doktor bol evidentne nervózny z každých piatich minút: zjavne bol presvedčený, že ma treba operovať čím skôr. Keď sa konečne dozvedel, že sanitka už vyrazila, upokojil sa a sám pre seba skonštatoval: „A to som si práve dnes hovoril, aký vlastne majú význam tieto naše služby.“ Rozlúčil sa so mnou s tým, že keď sa to všetko dobre skončí, mám sa prísť ukázať. Určite prídem.