keď som sa v roku 2017 zúčastnil na Karlovej univerzite v Prahe na vernisáži výstavy venovanej Ovidiovým Premenám, v úvodnom príhovore sa aj jeden vysoký akademický funkcionár otvorene priznal, že práve pri čítaní Ovidiových zbierok prišiel ako chlapec prvýkrát do styku s erotickou literatúrou. Táto špecifická rovina básnikovho odkazu ostro kontrastuje so skutočnosťou, že výjavy z Ovidiovho diela sú súčasťou maliarskych a sochárskych prác v mnohých kláštoroch a kostoloch. Namieste je preto otázka, kto to vlastne ten Ovidius bol a ako je možné, že sa s jeho menom spája tak erotika, ako aj seriózne sakrálne umenie.
zahodená kariéra
Keby Ovidius žil dnes, príhody z jeho života by dozaista zapĺňali predné stránky bulvárnych časopisov. Básnik pochádzal z bohatej jazdeckej rodiny, povedané dnešným jazykom z rodiny biznismenov. Ako to už v podobných prípadoch často býva, otec chcel synovi zabezpečiť dobrú budúcnosť, a tak ho spolu s bratom poslal študovať rečníctvo do Ríma, aby ho tým pripravil na výnosnú úradnícku či advokátsku dráhu. Ovidius však čoskoro po príchode do mesta zistil, že namiesto štátneho úradníka by sa radšej chcel stať profesionálnym básnikom. S týmto rozhodnutím sa otec, samozrejme, nehodlal zmieriť, a tak odhovoril syna od jeho nerozváženého plánu. Ovidius sa načas otcovi podvolil, dokončil si štúdiá, zamestnal sa, no už onedlho nato naozaj zanechal úradnícku kariéru a stal sa vysnívaným básnikom. Jeho prirodzený umelecký talent zvíťazil nad vidinou úspešnej finančnej a politickej kariéry.
Ovidius predstavuje v dejinách literatúry prototyp rodeného básnika (poeta natus), takého, ktorý sa tomuto umeniu vôbec nemusel učiť, pretože ho už od narodenia akosi inštinktívne ovládal. Sám spomína v jednej knihe zo svojich Žalospevov, že aj keď sa pokúšal v bežnej reči hovoriť a písať normálne, vždy mu pritom z úst vyšla nejaká tá veršovaná skladba.
Mladý poeta vstúpil do rímskej literatúry v čase zmenenej politickej situácie. Víťazstvom Octaviana Augusta sa skončilo krvavé obdobie občianskych vojen, počas ktorých tri generácie Rimanov nezažili mier. Po ukončení bojov vyhlásil prvý rímsky cisár ambiciózny politický projekt, prostredníctvom ktorého chcel morálne obrodiť upadajúcu rímsku spoločnosť. Zaviedol zákony o manželstve, v ktorých bola nevera vyhlásená za trestný čin a partnerská cudnosť povýšená na najvyššiu cnosť. A práve túto atmosféru upevňovania tradičnej morálky rozbúril Ovidius svojou prvou básnickou zbierkou Lásky.
„Vo vyhnanstve sa z citlivého erotického básnika stal autor pochmúrnych žalospevov.“
návody na milostný život
Lásky môžeme čítať aj ako autorov premyslený výsmech cisárskym zákonom proti nevere. Ovidius si už vo svojej prvotine dovolil o veľký kus prekročiť presne vymedzené básnické pole, na ktorom sa mohol literát pohybovať, keď v jednej z básní upozornil na to, že aj samotní zakladatelia mesta Rím (Romulus a Remus) prišli na svet v rozpore s Augustovým zákonom. To preto, lebo ich otec, boh vojny Mars, násilím oplodnil ich matku, vestálku Reu Silviu, ktorá tak porušila sľub večného panenstva. A odvtedy sú všetci Rimania v konečnom dôsledku potomkami zločincov! Takéto jednoznačné narážky spolu s otvoreným zobrazením rôznych podôb lásky museli u čitateľov vyvolávať úsmev na perách. V očiach Augusta však dozaista vzbudili skôr nedôveru a neskôr zasiali iskierku podozrení z básnikovej nemravnosti a nelojálnosti voči štátu, ktoré sa mu v neskoršom období stali osudnými. Útočiť na cisársku politiku nie prostredníctvom zbraní alebo zákulisných intríg, ale cez umelecké stvárnenie lásky, predstavovalo úplne nový fenomén.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.