spisovateľ Victor Hugo sa zahľadel na účastníkov parížskeho Medzinárodného mierového kongresu a vyhlásil: „Príde deň, keď dva mocné bloky, Spojené štáty americké a Spojené štáty európske, budú stáť vedľa seba, podajú si cez more ruky a budú si vymieňať výrobky, obchod, priemysel, umenie a myšlienky.“
Písal sa rok 1849 a vari po prvýkrát na oficiálnom medzinárodnom fóre odznel dodnes aktuálny odkaz: autokratická, uzavretá a rozdrobená Európa nemá budúcnosť. Integračné vízie sa od tohto momentu udomácňovali v hlavách intelektuálov a ak chceme plnohodnotne vnímať posolstvo Československa pre našu spoločnosť, nemôžeme obísť sympatie jeho čelných predstaviteľov k týmto ideám. Na rozdiel od niektorých súčasných politikov, dokázali sa povzniesť nad zradný nacionalizmus a v duchu moderných európskych hodnôt raziť cestu jedinečnému príbehu o mierovom súžití, ekonomickom raste, demokratizácii a kresťanskom humanizme.
Popri platonických slavianofilských konceptoch sa do popredia dostávala koncepcia transatlantického bezpečnostného partnerstva a európskej integrácie, ktorú pred niekoľkými rokmi naša krajina úspešne absolvovala. K obozretným stúpencom tejto koncepcie patril aj prezident Tomáš Garrigue Masaryk a minister zahraničných vecí Edvard Beneš. Nepochybne aj vďaka osobným návštevám priekopníka paneurópskej podoby integrácie a československého občana Richarda Nicolausa Coudenhove-Kalergiho.
Na Pražský hrad však zavítal aj vzdelaný liptovský garbiar Ján Pálka, ktorý už v 20. rokoch hlásal prozápadnú európsku integráciu na pilieroch demokracie a kresťanského humanizmu. Dávno pred Robertom Schumanom a Jeanom Monnetom, otcami Európskej únie. V mladosti sa zaúčal v západoeurópskych dielňach na spracovanie koží. Cestoval po krajinách, spoznával nových ľudí a čítal popredných európskych mysliteľov. Po návrate na rodný Liptov prestával rozumieť tamojšiemu konzervatívnemu prostrediu. Výsledky na bojiskách prvej svetovej vojny a cieľavedomý Masarykov odboj však prikláňali aj slovenských národno-politických pracovníkov k prozápadnej československej línii.
nostalgia utopená v krvi
Keď bolo koncom októbra 1918 Rakúsko-Uhorsko na pokraji zrútenia, Pálkovi ako prvému v Liptovskom Mikuláši viala z domu narýchlo zošitá slovenská zástava. Bola preňho nielen zárukou uspokojenia slovenských národno-politických požiadaviek, ale aj cestou k riešeniu sociálnych a európskych integračných problémov. Po neúspešnej kandidácii za senátora sa rozhodol propagovať svoje názory na cirkevných zasadnutiach, na ktorých sa ako svetskí členovia evanjelickej cirkvi a. v. zúčastňovali aj vplyvní poslanci. Aby sa nezabudlo na jeho úvahy, tak pre nadchádzajúce generácie ich zhrnul do Zápiskov, pamätí vydaných na sklonku života.
Predstavy o európskej integrácii založil na kritike striktného nacionalizmu, ktorý zbližovaniu krajín príliš neprospieva a ktorý aj v súčasnej euroskeptickej atmosfére treba pripomínať: „Zlý život vedú európske národy, zlý život preto, lebo sa uzatvárajú jeden pred druhým, stavajú proti sebe colné hranice, čím zdražujú živobytie, zapríčiňujú nerentabilnosť podnikania a priemyslu, čo ťahá nezamestnanosť ľudu, ktorý by chcel pracovať, lebo žije z práce svojich rúk.“ Táto nadčasová úvaha bola adresovaná všetkým politikom, ktorí boli a dodnes sú ochotní pre vlastnú mentálnu a priestorovú uzavretosť stavať múry na hraniciach, vytvárať colné bariéry a tým zamedziť vzájomnému obohacovaniu kultúr i za cenu spomalenia ekonomického rastu krajiny.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.