nejako zvláštne sa to skombinovalo. Nielenže vzniká nová republika, ale aj v architektúre sa to kvasí a rodí čosi nové. Prežil sa už historizmus, doznievala secesia, geometrická moderna, a upadá aj atraktívny, no iba v intelektuálnych kruhoch populárny kubizmus. Na obzore sa začína črtať purizmus, a najmä funkcionalizmus, no jeho čas ešte neprišiel. Zjavne sa čosi kvasí, ale ešte to nové potrebuje čas. Ale nová republika nemá čas, potrebuje rýchlo stavať nové vládne budovy, školy, banky, bytové domy aj krematóriá.
Ktorý architektonický štýl by teda mal byť oficiálnym slohom novej republiky? Ťažká otázka! Masaryk si na Hrad povolá slovinského architekta Josipa Plečnika, ktorý tu dotvára sídlo prezidenta v nadčasovom neoklasicistickom duchu. Dolu v podhradí je to iné. Všetci majú pocit, že by malo vzniknúť niečo nové, triumfálne. Obec architektov sa rozdelila. Najväčší vplyv získala stredná generácia, štyridsiatnici: v prvom rade Pavel Janák a Josef Gočár. Tí pred vojnou rozvíjali kubizmus, v opojení z novej republiky ho modifikovali a vytvorili z neho takzvaný národný sloh. Nie každý túto novinku prijal. Staršia a najmladšia generácia architektov sa dištancovala. Niekto ho považoval za spiatočnícky, iný za nevkusný. No architekti stojaci za národným štýlom sa dostali na kľúčové pozície, a tak ho presadili aj s podporou štátu.
oblúčikový štýl
Nový sloh má dodnes veľa rôznych pomenovaní – rondokubizmus, oblúčikový kubizmus, národný štýl. A hoci sa hovorí o československom národnom štýle, bola to skôr česká záležitosť. Na Slovensku sa síce tiež objavili stavby v národnom slohu, no bol to výlučne import českých architektov. Guru slovenskej architektúry Dušan Jurkovič sa touto vlnou nenadchol. K národnému štýlu sa však môžeme tak trochu hlásiť aj preto, že jeho najvýraznejšia osobnosť bol Josef Gočár, ktorého otec Alojz pochádzal zo Žiliny.
„Na spoznávanie cesty od českej moderny k národnému štýlu a k funkcionalizmu je východ Čiech dobrá destinácia.“
Ako teda národný sloh vyzeral? „Farbu priečeliam!“ volal hovorca nového štýlu Pavel Janák. Z farieb sa presadzujú farby trikolóry (červená, biela, modrá), no preferujú sa aj „slovanské farby“: sýta žltá a červená, tie vraj zodpovedajú národnému temperamentu. Používajú sa folklórne, i keď silno redukované motívy, zdôrazňuje sa lyrickosť a malebnosť. „Nová architektúra bola tvarovo i farebne pestrá, prvky na priečelí, ktoré boli v tom období spravidla vytvorené z umelého kameňa, boli často plastické, ale neskôr už vzhľadom na technickú náročnosť vyhotovené len v ploche. Obľúbené boli oblúky, valce alebo kruhy, objavili sa však aj polygóny,“ opisuje národný štýl historik architektúry Zdeněk Lukeš. Architekti mali zdôrazňovať spojitosť so zemou, pôdou, podnebím a výsledkom mal byť ornamentálny útvar, ktorý by vychádzal z regionálneho odkazu a bol by prístupný aj širokým ľudovým vrstvám (toto celkom nevyšlo). Malebnosť mala víťaziť nad monumentalitou. Architekt, ktorý zvyčajne zariaďoval aj celý dom nábytkom a vybavením, sa mal stať „básnikom svojho domova“ a osvetovo šíriť národné ideály.
Iste, všetky tie tézy znejú podozrivo a ľahko by mohlo vzniknúť podozrenie, že sa nový národný štýl presadzoval násilne, tak ako to komunisti robili po ich „Víťaznom februári“. No v tomto prípade išlo o úprimnú autentickú radosť z nového štátu, zo slobody, z národného triumfu. Architekti tejto vlny boli nielen vplyvní, ale aj talentovaní a múdri. Prešlo zo päť rokov, a sami pochopili, do akej slepej uličky vošli. No nepredbiehajme.
ikony v Prahe a Pardubiciach
Ak by človek chcel vidieť ikonu národného slohu, mal by vycestovať do centra Prahy a pozrieť si Gočárovu pompéznu budovu Legiobanky s výjavmi legionárskych bojov na priečelí. Aj preto sa národnému štýlu občas hovorí „štýl Legiobanky“. A možno je lepšie obísť Prahu a vybrať sa do východných Čiech, kde sa dá ten architektonický kvas dvadsiatych rokov vnímať intenzívnejšie a koncentrovanejšie. Lebo Janák, Gočár a ostatní tu dostali vynikajúce príležitosti navrhovať a stavať.
Napríklad krematórium v Pardubiciach, po Legiobanke druhá ikona národného slohu. Na jeho návrh bola vypísaná prvá verejná architektonická súťaž v Československu. Stavba mala byť nielen architektonickým manifestom, ale aj manifestom nového pokrokového spôsobu pochovávania (kremácia v c.k. monarchii nebola dovolená). Zapojilo sa vyše 80 architektov s 95 návrhmi. Nevyhral nikto. Jednu z druhých cien získal návrh Pavla Janáka, spolutvorcu národného slohu. Komisia prevažne naklonená novému štýlu dala Janákovi projekt dopracovať a v roku 1921 sa začalo stavať.
Keď sa ocitnete pred Janákovým krematóriom, zažijete zrejme mierny šok. Máte pocit, že sú to kulisy rozprávkového filmu, nie krematórium. Je to malebné, veselo farebné, pripomína to českú chalupu, je tu čosi z renesancie, antiky, secesie – jednoducho, rozprávka. Len zástup ľudí v čiernych oblekoch, ktorý pietne stojí pred krematóriom, tu, paradoxne, pôsobí akosi nepatrične.
„Z budovy intenzívne cítiť radosť – eufóriu, ktorá súvisí so vznikom republiky a možnosťou tvoriť niečo nové, národné, slobodné.“
No z tej budovy intenzívne cítiť radosť – eufóriu, ktorá súvisí so vznikom republiky a možnosťou tvoriť niečo nové, národné, slobodné. A hoci stavbou mnohí opovrhovali alebo sa jej vysmievali, dnes je z nej významná kultúrna pamiatka a dôkaz tvorivého hľadania a skúmania. Aj cesty, ktoré nevedú priamo do cieľa, môžu byť pôvabné a netreba ľutovať, že sme ich vyskúšali.
V Pardubiciach sa oplatí pozrieť si aj menej nápadné činžovné domy od nie veľmi známeho architekta Oldřicha Lisku. Nešlo o nijakú architektonickú exhibíciu, ale o bytový problém, ktorý Pardubice riešili hneď po vzniku republiky. Miestny architekt dostal zákazku postaviť domy s obecnými bytmi a ich výstavbu štedro podporil štát. Elegantné rondokubistické domy ukazujú, ako si nová republika predstavovala bytový štandard. Dodnes je to dobrá adresa.
hradec – salón republiky
Čím si architektúra prešla od vzniku národného štýlu až po víťazné ťaženie funkcionalizmu, to možno zažiť na prechádzke Hradcom Králové. Toto zelené mesto, známe vysokou kvalitou života, malo šťastie. Svoje špičkové diela navrhli pre Hradec Králové Jan Kotěra a Josef Gočár a pred vyše sto rokmi tu vznikol vizionársky urbanistický komplex. Môže za to osvietený starosta. V rokoch 1895 – 1925 ním bol advokát František Ulrich. Toto meno je dodnes vo východočeskej metropole uctievané, miestni dobre vedia, za čo Ulrichovi vďačia.
Ulricha zvolili za starostu v čase, keď sa v meste rušila vojenská pevnosť a hradby. Bola to jedinečná príležitosť urobiť nový urbanizmus mesta, vybudovať v ňom nové námestia, mosty, nábrežia, budovy aj dopravné okruhy. No a Ulrich chcel pri tom spolupracovať s tými najlepšími. Preto sa dnes Hradec Králové môže prezentovať ako „Salón republiky“, ako učebnica architektúry. Jan Kotěra tu ešte pred prvou svetovou vojnou vytvoril viacero projektov a aj jedno zo svojich vrcholných diel: Múzeum východných Čiech. Miestni s nadhľadom tvrdia, že najvýznamnejším exponátom múzea je samotná budova, symbol nastupujúcej českej moderny.
Po vzniku republiky už Kotěra nemal dostatok tvorivých síl, a tak Ulrich začal spolupracovať s jeho žiakom Josefom Gočárom. Ten mal povesť architekta, ktorý sa nezaoberá príliš teóriou, ale má inú prednosť: je to „človek inštinktu umelecky neomylného“. Gočár kedysi navrhol ikonickú stavbu českého kubizmu (pražský Dům U Černé Matky Boží), bol aj autorom ikonickej stavby národného slohu (Legiobanka). No Hradec mu ponúkol viac, než len navrhnúť budovu; môže zrazu formovať celé mesto.
Národný sloh prinesie najprv aj do Hradca. Začiatkom dvadsiatych rokov tu navrhne filiálku Anglobanky. Je to ešte rondokubizmus, ale už v zjemnenej podobe. Inštinktom dobre vybavený Gočár už tuší, že oficiálny štátny sloh je v slepej uličke. V roku 1924 podniká študijnú cestu do Holandska a nadchne ho neokázalá skromnosť a formálna triezvosť tamojšej architektúry. A udeje sa ešte niečo: na výstave v Paríži roku 1925 slávi síce ešte československý pavilón v národnom slohu úspech, no Gočár tu už vidí Le Corbusierove projekty a rýchlo pochopí, ako sa bude ďalej vyvíjať architektúra. Národný štýl s úľavou opúšťa a začína sa jeho nové „prechodné’ obdobie v znamení holandskej tehly. V striedmej znakovej forme a s tehlovou fasádou vytvoril viacero skvelých školských budov v Hradci Králové.
„Práve funkcionalizmus sa stal tým štýlom, ktorý najlepšie vystihol podstatu prvej Československej republiky.“
Pre návštevníka mesta je možno školský, dodnes funkčný, vzorne udržiavaný a pôsobivý areál škôl jedným z najsilnejších zážitkov. Nielen preto, že tu vidieť Gočárovu schopnosť plynulo prejsť do úplne iného štýlu a pritom nepoprieť sám seba, ale zároveň tu jasne vidno aj to, ako Ulrich a Gočár vnímali dôležitosť škôl, vzdelania, učenosti, a aj význam pohybu, slnka, zelene. Toto už nie je výstredný národný štýl, ale esencia Gočárovho talentu a ideálov prvej republiky, v ktorej sa školy chápali ako dôležitý prvok. Aj preto je ten školský areál taký silný a inšpirujúci.
V blízkosti škôl sa nachádza ďalšia Gočárova významná stavba – husitský Kostol zboru kňaza Ambroža, kde už dominuje biela farba. „Na jednom pozemku sa tu stretávajú v pôsobivom kontraste stavby z červených lícových tehál v štýle takzvaného holandského racionalizmu a v podstate už funkcionalistický chrámový objekt,“ píše o stavbe historik Zdeněk Lukeš. „Gočárovi sa tak na neveľkom a navyše zužujúcom sa pozemku podarilo vytvoriť skutočne majstrovské dielo, ktoré vytvára aj štýlový prechod medzi dvoma etapami jeho tvorby.“
Ak chceme vidieť, ako sa z Gočára stal napokon aj vyznávač funkcionalizmu, treba ešte prejsť na Ulrichovo námestie. Koncom dvadsiatych rokov tu Gočár navrhol rozľahlé sídlo riaditeľstva ČSD. Zvonku môže táto funkcionalistická budova pôsobiť chladne, no keď vojdeme dnu, rondokubizmus je rýchlo zabudnutý. Práve funkcionalizmus sa nakoniec stal tým štýlom, ktorý najlepšie vystihol nielen dobu, ale aj podstatu prvej Československej republiky. Architektúra už prestala byť do očí bijúca, triumfálna, nápadne dekoratívna, jej sila sa prejavovala v niečom inom, než v pestrých farbách či oblúčikoch. K tomu prirodzene došiel aj Gočár, spolutvorca kubizmu a národného štýlu. Funckonalizmus si osvojil, a dokázal doň vložiť aj emocionálny výraz.
Na spoznávanie toho, ako vyzerala cesta od českej moderny k národnému štýlu a k funkcionalizmu, áno, presne na to je východ Čiech skutočne dobrá destinácia.
Meno Františka Ulricha (1859 – 1939)
je úzko späté s rozvojom mesta Hradec Králové. Vyštudovaný právnik tu ako starosta pôsobil 35 rokov a osvedčil sa ako urbanista, vizionár a znalec modernej architektúry. Predpokladom Ulrichovho úspechu bola schopnosť racionálne ovplyvniť stavebné aktivity na pozemkoch uvoľnených po zbúraní barokových pevnostných štruktúr, ktoré ako prsteň obopínali mesto. Hradec nasledoval príklad Viedne, kde sa presadila myšlienka urbanistov skĺbiť estetickú úžitkovosť a účelnosť architektúry. Ulrich dal zregulovať rieku, vybudoval kanalizáciu, mosty, cesty aj nábrežie, osvetlil mesto a vybudoval dôležité stavby. Jedno z dôležitých námestí mesta dnes nesie meno osvieteného starostu Františka Ulricha.