začnem od konca – do Santiaga de Compostela som nedorazila. Kráčala som síce ďalej, ale inak a inou cestou.
Dážď sa ukázal ako problém, ale nie najväčší. Nikdy totiž nepršalo rovnakou intenzitou vkuse niekoľko dní. Raz pršalo menej, inokedy dokonca prestalo a ak nie, dalo sa kráčať s pršiplášťom, hoci so značnou dávkou utrpenia. Problémom sa ukázali aj jedny topánky, ktorým sa po pár dňoch začala odlepovať podrážka. Ani to ale nebol najväčší problém. Vysušila som ich, zalepila a išla ďalej. Keby to nefungovalo, kúpim nové, ale akosi som nechcela vymeniť tie jedny, ktoré ma podržali po ceste, pri prvom probléme. Po troch dňoch som si zvykla aj na nie najľahší ruksak. Človek si zrejme zvykne na to, že so sebou po životnej púti nosí životný náklad. Problém nastáva vtedy, keď je taký ťažký, že ho nedokáže viac udržať. To sa mi nestalo. Práve naopak – zbavovala som sa aspoň drobných vecí a svoj náklad niesla stále ľahšie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.