našla som cez víkend pár rôznych dokumentov povkladaných medzi knihami. Je možné, že sú to vzácnosti, keďže sme po Novembri písali dokumenty na písacom stroji a posielali ich aj predsedovi vlády faxom. Narazila som na dva textíky Fedora Gála. Jeden je z dňa pred prvým výročím 17. novembra, druhý z dňa po ňom. A je to desivé čítanie. Lebo hovorí o istom zúfalstve.

Rok po revolúcii, keď sme si ani nevedeli predstaviť, že nás čaká cesta iným smerom ako k tej ľudskosti, slušnosti a znášanlivosti. Bola som zúfalá, pretože som bola nablízku tým istým chlapom a zopár ženám (azda sa dožijem, že ich bude v procese rozhodovania a zmien viac) ako rok predtým. Boli sme s nimi „pri tom“ od začiatku a robili sme všetko pre to, aby hodnoty Novembra niesli ďalej. Videla som zblízka ich zúfalstvo a smútok z toho, že sa to nedarí.