tento November som strávil v klube, ktorý mi atmosférou aj hosťami pripomínal dávne časy. Zdá sa, že duch doby praje opätovnej resuscitácii komunít a kmeňov. Tento bol undegroudový. Hrala kapela Drť. Jednu stenu zaberal portrét Martina Magora Jirousa. Nálada domácka, lacné pitivo, jedlo sa nepodávalo.
17. 11. 1989 sa medzičasom vpísal do dejín. Stane sa legendou, mýtom aj symbolom. Každoročne ho budú sprevádzať obligátne rituály s nádychom karnevalu. A každoročne bude pribúdať aj ľudí, ktorí sa budú hlásiť o zásluhy. Všakovakí, samozrejme. Aj takí ako Matovič, Fico, Pellegrini, Danko a ďalší podobní.
Za tie roky som prišiel o nejednu ilúziu. Napríklad o dialógu, ktorý je možný aj naprieč náboženskými a politickými vierami. Nie je! Hlásatelia jedinej pravdy ho nepotrebujú. Radikáli medzi nimi navyše rozumejú iba sile. A sila menšín je v synergii ich akcií. Každá bude iná, ale motív by mal byť rovnaký: Bacha na potkaniarov!
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.