Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fedor Gál: Milá Inge

.fedor Gál .komentáre

Tvoj komentár v .týždni mi pripomenul udalosti, keď sa rodilo súčasné voličstvo vládnej koalície na Slovensku. Hovoríš o mojom rozpoložení deň pred a deň po 17. novembri 1990. V ten deň som sa už na tribúne nedostal k slovu a keď som z nej odchádzal, ktosi mi napľul rovno do tváre.

tento November som strávil v klube, ktorý mi atmosférou aj hosťami pripomínal dávne časy. Zdá sa, že duch doby praje opätovnej resuscitácii komunít a kmeňov. Tento bol undegroudový. Hrala kapela Drť. Jednu stenu zaberal portrét Martina Magora Jirousa. Nálada domácka, lacné pitivo, jedlo sa nepodávalo.    

17. 11. 1989 sa medzičasom vpísal do dejín. Stane sa legendou, mýtom aj symbolom. Každoročne ho budú sprevádzať obligátne rituály s nádychom karnevalu. A každoročne bude pribúdať aj ľudí, ktorí sa budú hlásiť o zásluhy. Všakovakí, samozrejme. Aj takí ako Matovič, Fico, Pellegrini, Danko a ďalší podobní. 

Za tie roky som prišiel o nejednu ilúziu. Napríklad o dialógu, ktorý je možný aj naprieč náboženskými a politickými vierami. Nie je! Hlásatelia jedinej pravdy ho nepotrebujú. Radikáli medzi nimi navyše rozumejú iba sile. A sila menšín je v synergii ich akcií. Každá bude iná, ale motív by mal byť rovnaký: Bacha na potkaniarov!  

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite