moja najstaršia dcéra je o kúsok staršia ako som bola ja v čase Nežnej revolúcie. Študuje prvý rok v Prahe na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V čase streľby sedela vo vlaku smerom do Bratislavy, dopoludnia v knižnici na fakulte. Moja druhá dcéra je o kúsok mladšia a pred pár dňami si zahundrala: Načo tam tí ľudia na tie námestia chodia, aj tak sa nič nezmení. Moja tretia dcéra bude mať pätnásť a zatiaľ sa tvári, že ju „politika“ veľmi netrápi. Až dnes sa ma pýta: Mami a to čo s tými znásilneniami sa udialo? To je hrozné nie? Môj starší syn chodí do školy, v ktorej sa o neho nevedia postarať napriek tomu, že sú školou pre deti s autizmom a mentálnym znevýhodnením. Mladší syn nechce chodiť do školy lebo fluktuácia učiteľov a aj podaktorí z tých čo zostanú tam nie sú preto lebo chcú deti niečo naučiť. Že najlepší sú angličtinári, všetci cudzinci. 

November 89 bol nádejou. Nádejou v ľudskosť, slušnosť, znášanlivosť. Veľmi skoro sme pochopili, že to nebude také jednoduché. 

Točíme sa v kruhu. Dnes sa hneváme, sme plní zlosti a to nikdy k ničomu dobrému nevedie. Hovoril o tom dnes v podcaste Michal Vašečka, môj rovesník. A že vraj nás čakajú stratené roky a že si máme prestať stavať vzdušné zámky.  Ja myslím, že tým deťom musíme ukazovať, že sa okrem hnevu, nenávisti a frustrácie z toho únavného točenia sa nevzdáme. A že my všetci, a ani zďaleka nás nie je „len“ toľko koľko nás bolo na námestiach, sa s hnevom a nenávisťou popasujeme a nevadí, že to všetko bude trvať dlho a bude boľavé, ale je to súčasťou nášho príbehu, ktorý si nádej nesie so sebou. 

Rozhodla som sa žiť v nádeji, že keď moja najstaršia v Prahe doštuduje a snáď sa na Slovensko vráti, už nebude treba stáť na námestiach. Že moja mladšia uvidí, že stáť na námestiach má zmysel, že tretia na nich bude stáť keď bude treba. Žiť v nádeji, že tento štát, teda my v tomto štáte, urobíme všetko preto, aby sa o môjho syna mal kto postarať keď my rodičia už nebudeme vládať. Žiť v nádeji, že najmladší, ktorý teraz ako desaťročný prezerá na internete študijné odbory na Yale či Harvarde, lebo že „mami tam sú dobré školy“, snáď už bude študovať na vysokej škole celkom rád aj doma. 

Rozhodla som sa žiť v nádeji, že Fedorovo Gálovo „víťazstvo je definitívne naše“ nebude znieť trápne a že mu budeme rozumieť. 

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.