osobný príbeh Ivana Korčoka je známy. Na rozdiel od Petra Pellegriniho, o ktorého osobnom živote nevieme fakticky nič okrem toho, že chce byť asketickým prezidentom, vieme o Ivanovi Korčokovi, že pochádza z urbánneho prostredia Banskej Bystrice ako Pellegrini, z jednoduchých pomerov ľudí práce, nebudoval si komunistickú kariéru, kompenzoval ju športom a prácou a má zmysel pre rodinu, šport, kultúru a umenie. 

Ivana Korčoka som prvý raz zaregistroval v roku 2001 v Budapešti, keď sa František Mikloško ospravedlnil vo svojom mene Maďarom za historické krivdy. Bolo to v slovensko-maďarských vzťahoch nevídané a Maďari si jedinečnosť situácie veľmi dobre uvedomovali. Bol som rád, že som mohol byť pri tom.

ako som stretol Ivana Korčoka

Pre mňa nebolo prekvapujúce Mikloškovo gesto ospravedlnenia, ale účasť pracovníka slovenského ministerstva zahraničných vecí Ivana Korčoka. Tá nebola v tom čase pri takýchto výnimočných udalostiach zvyčajná. Ivana Korčoka som nepoznal a nemal som na to nijaký dôvod. 

Strávil po roku 1992 na ministerstve zahraničných vecí a v diplomatických službách roky Mečiarovej vlády, a to naozaj nebol dôvod na zbližovanie. V Budapešti sa však pri rozhovore ukázalo, že Korčokovi je to gesto ospravedlnenia blízke a veľmi dobre rozumie tomu, ako veľmi záleží na dobrých slovensko-maďarských vzťahoch.

Potom som stretol Ivana Korčoka až v roku 2006 v Berlíne, kde som bol na Humboldtovej univerzite profesorom západoslovanských literatúr a kultúr a Ivan Korčok tam bol od roku 2005 veľvyslancom Slovenskej republiky. Predchádzajúcim zástupcom Slovenskej republiky som sa vyhýbal, na zastupiteľskom úrade vládol zatuchnutý komunistický a mečiarovský duch. Preto ma Korčokovo pozvanie na rozhovor prekvapilo a ešte väčšmi ma prekvapilo, keď mi po parlamentných voľbách v roku 2006 hovoril o svojich plánoch. Poznal veľmi dobre nemecké politické pomery (napokon, bol už v rokoch 1993 až 1996 2. tajomníkom veľvyslanca v nemeckom Bonne), domáce médiá, politické nadácie, podnikateľskú sféru, dôležitú vo vzťahu so Slovenskou republikou. Veľmi dobre vedel, čo znamená reprezentovať štát a že to nie je to isté, ako reprezentovať politickú stranu alebo vládu.

Zariaďoval vtedy rezidenciu, hovoril mi, ako si požičal z Považskej galérie výborné obrazy, a požiadal ma, či by som nezohnal do knižnice nejaké zaujímavé knihy zo slovenskej literatúry. Urobil som to rád; dovtedy tam boli zastúpené najmä diela socialistického realizmu. Pochodil som v Bratislave vydavateľstvá, z Kalligramu som doviezol autom všetky zväzky Knižnice slovenskej literatúry, ale aj knihy o modernom slovenskom výtvarnom umení a architektúre, o dejinách Slovenska v Uhorsku a Československu.

„Ivan Korčok je v medzinárodnej politike pokračovateľom Václava Havla.“

Také niečo som inak poznal len u Martina Bútoru, keď bol veľvyslancom Slovenskej republiky v Spojených štátoch a jeho práca bola jedným z kľúčových dôvodov, prečo sme v roku 2004 vstúpili do NATO, čo pokladám spolu so vstupom do EÚ za najvýznamnejšie zahraničnopolitické úspechy Slovenskej republiky po roku 1989. Odvtedy sme súčasťou civilizačne najrozvinutejšieho sveta. Je to dôležité najmä dnes, keď Ficova a Pellegriniho koalícia podmýva naše členstvo v NATO a EÚ, smeruje Slovensko do ruskej sféry vplyvu a v konečnom dôsledku do ruského spoločenstva a sveta.

aby sme zostali súčasťou civilizovaného sveta

Toto je najdôležitejší dôvod, a nie osobné vzťahy a preferencie, ani vzťah koalície a opozície, zaťaženej ešte stále Matovičovým nezmyselným spôsobom vládnutia – tam sa vynímal ako jeden z mála zmysluplných krokov práve návrh SaS, aby sa Ivan Korčok stal ministrom zahraničných vecí, hoci Richard Sulík mal dosť odlišnú predstavu o zahraničnej politike. Bola to dobrá služba Slovensku ako krajine a Slovenskej republike ako štátu, ktorá vo významnej miere prekračovala rámec straníckej politiky SaS, ale aj koaličnej politiky Matovičovej a Hegerovej vlády.

Ivan Korčok je v medzinárodnej politike pokračovateľom Václava Havla, ktorý ju sformuloval 12. októbra 1993 v českej Poslaneckej snemovni, keď zhrnul dôvody, prečo sa Česká republika usiluje o členstvo v NATO. Podľa Havla Čechy a Morava vždy patrili do západoeurópskeho kultúrneho okruhu a hlásili sa k hodnotám ako „občianska spoločnosť, parlamentná demokracia, pluralitný politický systém, právny štát založený na rešpekte k jedinečnej ľudskej bytosti, k jej právam a slobodám a liberálna trhová ekonomika“.

To isté platí aj pre Slovensko. Aj Slovensko, či už ako súčasť krátkych dejín Veľkej Moravy, dlhých dejín Uhorska alebo moderných dejín Československa, patrí historicky s výnimkou komunistického režimu v rokoch 1945 – 1989 do západoeurópskeho kultúrneho okruhu a hlási sa k parlamentnej demokracii, pluralitnej spoločnosti, k právnemu štátu, slobodnému trhu a občianskej spoločnosti založenej na rešpekte k jedinečnej ľudskej bytosti. 

Toto je kľúčový dôvod voľby Ivana Korčoka pre voličov, ktorí chcú žiť na euroatlantickom Západe, nie na ruskom Východe, a to bez ohľadu na ich politické preferencie. 

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.