posledný týždeň som strávila viac divadelne než politicky. V našom Bielom divadle sme v alternácii premiérovali a aj reprízovali inscenáciu Pamäť vody – britskú hru od Shelagh Stephensonovej o troch sestrách v predvečer pohrebu ich matky –, ktorú sme skúšali od októbra. Predtým sme mali dve generálky, potom dve predstavenia, bol to vskutku divadelný týždeň. A musím povedať, že mi dobre padol. O to tvrdší bol stredajší návrat do politickej reality. 

Skúšanie v divadle bolo dlhé, náročné na čas, psychiku aj fyzičku. Aj sme sa v priebehu skúšania pohádali, hlavne s režisérom, aj som to chcela niekoľkokrát vzdať, všeličo sme museli obetovať, no na konci nám bolo odmenou predstavenie venované hlavne našim blízkym a priateľom a ich spokojnosť. V politike je to tiež náročné na čas, hlavne na psychiku, neprichádza takmer žiadna odmena či uznanie, ale najmä nespokojnosť, kritika. A neprichádza ani žiaden koniec, lebo je to nekončiaci príbeh. Po jedných voľbách prídu ďalšie a takto to ide stále dookola.