premiér je v stabilizovanom stave. Nemôžeme ale opomenúť všetko, čo sa od minulotýždňového atentátu udialo. Opozícia pokračovala v zdržanlivosti. Snažil sa aj Igor Matovič, ale ako to už u neho býva, nevyšlo mu to ideálne. Až na Demokratov všetci utlmili na pár dní aj predvolebné aktivity týkajúce sa blížiacich sa eurovolieb. Orgány činné v trestnom konaní sa zobudili a začali riešiť bezpečnosť ústavných činiteľov, ale aj schvaľovanie spáchanej trestnej činnosti. Bohužiaľ, koalícia tiež pokračovala v tom, čo začala. Minimálne jej časť na čele s SNS – v obviňovaní. Na druhej strane bol pomerne zdržanlivý Hlas, možno až na ministra vnútra, ktorý vyhlásil OĽaNO za extrémistickú stranu a ktorý hovoril o tom, že sme na prahu občianskej vojny. Krotil sa – a veľmi – aj minister obrany Robert Kaliňák. Zato Ľuboš Blaha zostal Ľubošom Blahom. A konšpirátori a dezinformátori zostali tiež samými sebou. No a mnohí neodolali pokušeniu zvaľovať kolektívnu vinu na skutočne všelikoho. 

Mnohí z politikov si uvedomili – alebo sa tak aspoň tvárili –, že ak by bola politika viac o odbornosti, argumentoch a o riešeniach pre všetkých na Slovensku než o emóciách, nemuseli by sme byť tam, kde dnes sme. Niektorí sklopili uši možno až príliš. Progresívne Slovensko navrhlo 100 dní pokoja. Niektorí si to vyložili tak, že 100 dní nebudú nič robiť, ale úprimne sa mi nezdá, že to takto mysleli.