je utorok tesne pred obedom, keď píšem tento komentár. V pondelok mal Smer tlačovku s názvom „Na počiatku bolo slovo, a to slovo bolo sviňa“. Neviem, prečo som si myslela, že tlačovky s akože poetickými názvami, ktoré trvajú neprimerane dlho a ktorých obsahom je hlavne obviňovanie iných na základe spájania nespojiteľného, ale zato vždy zaujatého, bola špecialita Igora Matoviča. Očividne nie len jeho, ale naučil sa to aj Smer. Vinník bol dávno určený. Opoziční politici, hlavne Progresívne Slovensko, médiá, mimovládky. Nech by atentát spáchal ktokoľvek za akýchkoľvek okolností, aj tak by boli vinníci v očiach Smeru tí istí. Reči o zmierení zostali len rečami, sebareflexia sa nenosí, a tak tesne pred začiatkom moratória nepočúvame nič iné, len kto môže za atentát, za polarizáciu spoločnosti, za nenávisť v nej, pričom jedna strana ukazuje na druhú. Hlavne to nemá nič spoločné s Európskym parlamentom a voľbami doň. Neriešia sa žiadne reálne témy, len hádky, obviňovanie a dymové clony. A zase len emócie.

Zneužíva Smer atentát vo svoj prospech? Nepochybne. Zároveň pochopiteľne. Na druhej strane som mala obavu, že budú chcieť vytiahnuť tesne pred moratóriom ešte nejakú väčšiu bombu a zmobilizovať svojich voličov oveľa viac. Zatiaľ nič. Porušovanie moratória im však nijak nevadí, tak musíme vyčkať nielen do stredy, ale až do soboty. 

A čo kampaň ostatných? Pokiaľ ide o demokratické strany, mám pocit, že sa na to nikto nevykašľal. Chodili po Slovensku, diskutovali, chodili na pivo, roznášali letáky, rozdávali balóny, kriedy, perá, varili guláše, viseli im bilbordy, robili primerané veselice, točili videá, usporadúvali tlačovky. Keďže sme v poatentátovej dobe, bolo to primerané okolnostiam. Priznám sa, že veľmi neviem, čo robil ten druhý tábor okrem tlačoviek, videí, gulášov a bizarných bilbordov.