propaganda režimu sa veľmi intenzívne snažila v medzinárodnom prostredí prezentovať ríšu Adolfa Hitlera ako modernú, prosperujúcu a hlavne mierumilovnú krajinu – aj keď už vtedy dochádzalo k brutálnemu prenasledovaniu politickej opozície, otvorenej diskriminácii menšín a na plné obrátky bežali prípravy na budúcu útočnú vojnu. 

Nacisti pôvodne uvažovali, že by na olympijských hrách v Berlíne zakázali štart všetkým černochom a Židom. Až keď viaceré krajiny pohrozili bojkotom hier, od tejto šialenej myšlienky ustúpili. V reprezentácii Nemecka však tvrdé rasové zákony platili tak či tak. Za Tretiu ríšu nemohli nastúpiť žiadni športovci židovského pôvodu. Kvôli tomu nemohli Nemecko reprezentovať športovci ako napríklad štvornásobná držiteľka svetového rekordu a desaťnásobná majsterka Nemecka vo vrhu guľou, Lilli Henoch, či atlétka Gretel Bergmannová, ktorá len krátko pred hrami vytvorila nový svetový rekord v skoku do výšky. 

mesto bez Rómov

Aby návštevníci hier nemali žiadny „diskomfort“, dal nacistický režim pred začiatkom hier, za účelom „vyčistenia mesta“, zatknúť a deportovať z Berlína všetkých Rómov. Skončili v koncentračnom tábore. Z vybraných verejných priestorov boli dokonca dočasne odstránené nápisy „Židom vstup zakázaný“.  Tisíce ľudí trpeli, ale navonok všetko vyzeralo pekne, čisto a usporiadane. 

„Uplynulo 88 rokov a svet rieši otvárací ceremoniál olympijských hier v Paríži.“

Cieľom nacistického režimu tiež bolo za každú cenu dokázať „nadradenosť árijskej rasy“ a pre Tretiu ríšu vyhrať súťaž v najväčšom počte získaných medailí. Olympijské myšlienky fair-play museli ísť bokom. A tak sa napríklad stalo, že v cyklistických pretekoch nemecký závodník Toni Merkens nešportovým spôsobom obmedzil Arieho van Vlieta z Holandska a bol rozhodcami diskvalifikovaný. Aj napriek diskvalifikácii však dostal zlatú medailu a bol odmenený 100 ríšskymi markami. Tretia ríša nakoniec berlínske hry – so ziskom 33 zlatých, 26 strieborných a 30 bronzových medailí – vyhrala.

antické bakchanálie súčasnosti

Uplynulo 88 rokov a svet rieši otvárací ceremoniál olympijských hier v Paríži. Hlavným problémom sú výjavy pripomínajúce antické bakchanálie, kontroverzné umelecké stvárnenie diel starých majstrov a priznanie existencie LGBTI+ menšiny. 

Podpredseda slovenskej vlády Tomáš Taraba za otváracím ceremoniálom vidí útok na kresťanstvo a ruší účasť na záverečnom ceremoniáli. Vedúci úradu vlády Juraj Gedra odkazuje na slová premiéra Fica, že „ak na Slovensku urýchlene nepostavíme hrádzu normálnosti proti progresivizmu, tak dopadneme rovnako ako úvod olympijských hier.“ Mimoriadne sa „zadarilo“ aj splnomocnenkyni vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti Simone Zacharovej.

Reakciu pani splnomocnenkyne publikoval 29. 7. 2024 provládny portál E-report. Pani Zacharová sa najprv vyznala zo svojej lásky ku športu a k otváracím ceremoniálom OH. V texte spomína hry v 1912 v Štokholme, 1980 v Moskve, 1996 v Atlante, jej obľúbené OH v Sydney, ale aj mnohé ďalšie. 

„Sú vyjadrenia našich vládnych predstaviteľov k téme OH neznalosť, alebo len hlúpa manipulácia?“

O OH v Berlíne píše: ,,Olympijské hry v Berlíne v roku 1936 nám ukázali ďalší príklad krásneho priateľstva amerického atléta Jesseho Owensa a jeho nemeckého súpera Luza Longa. Toto sú momenty, ktoré robia z olympijských hier neopakovateľnú oslavu ducha, tela, humanizmu, spájania sa a fair play hry.“ O tom, ako OH 1936 poznačil nacizmus, ani slovo. 

naozaj žiadna dehumanizácia?

Skutočná brutalita však prichádza až na záver. Na záver totiž pani splnomocnenkyňa konštatuje, že v minulosti „nikde sme nevideli posmech, dehumanizáciu a pohŕdanie náboženstvom alebo inej kultúry, rasy či pohlavia. Nikde neboli umelo a násilne pretláčané žiadne propagandy a ideológie...“  

Rómovia, ktorých poslal do koncentráku Hitler, aby nezavadzali jeho olympiáde, a židovskí športovci, ktorých nepustili súťažiť (a väčšina z nich neskôr skončila v lágroch alebo na popravisku), by s týmto tvrdením pani Zacharovej asi nesúhlasili. 

Ako v najnovšom čísle časopisu Príbehy 20. storočia organizácie Post Bellum hovorí v rozhovore s redaktorom Tomášom Čorejom známy český historik športu a bývalý podpredseda Českého olympijského výboru František Kolář: „Politika do športu nepatrí, ale aj tak je jeho súčasťou a to od samého začiatku.“

Na olympiáde v roku 1920 (konala sa v Belgicku) nesmeli štartovať športovci z krajín, ktoré stáli za vypuknutím 1. svetovej vojny – Nemecka, Rakúska a Maďarska. OH v Berlíne 1936 kompletne propagandisticky zneužil nacistický režim. OH v Montreale v roku 1976 bojkotovali viaceré africké krajiny (malo to súvislosť s rasistickou ideológiou apartheidu, ktorý  vládol v Juhoafrickej republike, a ktorý mnohé športové federácie a zväzy viac či menej otvorene tolerovali). 

Zrejme najznámejší olympijský bojkot je z rokov 1980 a 1984 a má celý súvislosť s geopolitikou a nezmieriteľným súbojom dvoch politických ideológií.  V nadväznosti na sovietsku inváziu do Afganistanu po naliehaní prezidenta Jimmyho Cartera vtedy americkí športovci bojkotovali hry v Moskve (1980). Na čo o štyri roky neskôr zareagoval bojkotom OH v Los Angeles (1984) takmer celý sovietsky blok. 

zabúdame

Sú vyjadrenia našich vládnych predstaviteľov k téme OH neznalosť, alebo len hlúpa manipulácia? Neviem. Každopádne mi príde veľmi smutné, ako rýchlo zabúdame, že kým tentokrát išlo v Paríži iba o viac či menej vydarené divadelné predstavenie, v Berlíne 1936 išlo o život a v Moskve 1980 o slobodu... 

autor pracuje pre organizácie Post Bellum a Platforma pre demokraciu.