chýba nám systematický prístup a dlhodobá politická podpora. Chýbajú nám kvalifikovaní ľudia – vyškolené učiteľky a učitelia, vedúce družín a krúžkov, lektori. Chýba nám infraštruktúra funkčných, moderne technicky vybavených a verejnosti prístupných vzdelávacích ekocentier (ktoré napríklad Česi majú v každom okresnom meste a my ani nie v každom krajskom). A chýbajú nám zdroje – pre vzdelávacie inštitúcie a programy, či už ich zabezpečuje štát, samospráva, alebo mimovládne neziskové organizácie. 

Doteraz – aspoň čiastočne – pomáhali chýbajúce kapacity štátu a vzdelávacích inštitúcií v tejto oblasti suplovať mimovládne neziskové organizácie a dobrovoľnícke aktivity združení rodičov. Ale aj to sa bude meniť. Žiaľ k horšiemu. 

Ako upozornila sieť environmentálne výchovných organizácií Špirála, ktorá združuje 13 občianskych združení, dlhodobo a odborne sa venujúcich environmentálnej výchove a vzdelávaniu v SR, počas leta došlo k vyradeniu mimovládok, ale aj samospráv obcí, miest a VÚC zo zoznamu oprávnených žiadateľov o dotácie zo Zeleného vzdelávacieho fondu a Environmentálneho fondu (v oblasti výchovy a vzdelávania). Ide pritom o dva hlavné grantové zdroje podpory aktivít enviro výchovy a vzdelávania v SR pre štátne inštitúcie, samosprávu, akademický sektor aj občiansku spoločnosť. 

Čo to znamená v praxi? Že štát prestáva podporovať environmentálne projekty rodičovských združení (zväčša sa týkali zlepšenia životného prostredia na školách – výsadby zelene, vytváraniu priestoru pre včely a opeľovače, recyklácii odpadov, či podpore cyklodopravy žiakov), malé regionálne mimovládne neziskové organizácie a projekty samospráv, ktoré sa systematicky venujú mimoškolskej činnosti detí a mládeže (zväčša išlo o aktivity v družinách, záujmových krúžkoch, či v rámci komunitného dobrovoľníctva na úrovni obce, či mestskej časti), ako aj celoživotnému vzdelávaniu. 

Minister životného prostredia Tomáš Taraba v reakcii na vyhlásenie mimovládok konštatoval, že mimovládne organizácie si za uplynulé roky rozdelili na ministerstve 60 miliónov eur, „slovenské deti v škôlkach a na školách majú právo sa dostať ku kvalitnému envirovzdelávaniu cez vlastné programy" a teraz „je čas podporovať štátne vedecké inštitúcie a zariadenia“. Na prvú to znie logicky a legitímne. Akurát, keď si pozrieme čísla a fakty, tak zistíme, že minister opäť raz strieľa od boku.  

Začnime tými 60 miliónmi, ktoré si podľa Tarabu za uplynulé roky údajne rozdelili v rámci envirorezortu mimovládky. Podrobne som si prešiel aké projekty v oblasti environmentálnej výchovy a vzdelávania medzi rokmi 2017-2023 podporoval tak Zelený vzdelávací fond, ako aj Environmentálny fond SR. Neviem o čom hovorí minister Taraba - ale o envirovýchove určite nie! Ak sa budeme poctivo držať témy - environmentálnej výchovy a vzdelávania – tak na všetky projekty environmentálnej výchovy a vzdelávania – pre štátne, samosprávne, akademické aj mimovládne organizácie – išlo z týchto dvoch fondov spolu okolo 8,3 milióna eur.

„Neviem o čom hovorí minister Taraba - ale o envirovýchove určite nie!“ 

Ak sa lepšie pozrieme na tézu, že „slovenské deti v škôlkach a na školách majú právo sa dostať ku kvalitnému envirovzdelávaniu cez vlastné programy"- tak na tom sa skutočne s pánom ministrom zhodneme všetci. Akurát nesedí ten ministrov dôvetok. Tento cieľ sa totiž nedá dosiahnuť tým, že granty Zeleného vzdelávacieho fondu a envirofondu rezort presmeruje na „štátne vedecké inštitúcie a zariadenia“. Prečo? 

Jednak preto, že podporu environmentálnej výchovy rezort nenasmeroval na štátne vedecké inštitúcie a zariadenia, ako tvrdí minister, ale predovšetkým na školy (a väčšinu materských, základných a stredných škôl na Slovensku zriaďuje samospráva a nie štát). Ale tiež preto, že vlastné programy environmentálnej výchovy na naše škôlky a do našich škôl jednorazovými malými grantami jednoducho zabezpečiť nevieme. Na to totiž treba cielenú reformu systému vzdelávania, dlhodobý systematický prístup, ako aj masívne navýšenie ľudských zdrojov a finančných kapacít v tejto oblasti. A s tým minister Taraba nerobí nič. 

Systémové zmeny a masívne investície – to sú výzvy už dlhé roky. Vedia to všetci. Akurát minister životného prostredia Taraba nie, pretože sa o environmentálnu výchovu a vzdelávanie nikdy nezaujímal. A tak seká kde nemá, a o tejto téme hovorí čisté bludy. Hlavne, že sa medzi „svojimi“ bude môcť politicky chváliť, ako rázne sa vysporiadal s tými zlými mimovládkami. 

Autor bol dlhoročným členom Rady vlády pre mimovládne neziskové organizácie. Pracuje pre organizáciu Post Bellum a Platformu pre demokraciu.