snažíte sa byť relevantný, ale jednoducho to už nejde.  

Kde sa podela tá vaša brilantnosť, vynaliezavosť a ľahkosť (Kočnera)? Stratila sa, niet jej. Upotené dýchavičné videá a nechuť chodiť do konfrontácie poukazujú, od čias Procházku s jeho „nefňukajte mi tu, pán premiér“, na to, že vás prekukli už všetci. Ste len krok od toho, keď tie videá začnú byť komické všetky... Ľud vás postupne zaradí k „dankovcom“, ako k zdroju inšpirácie pre Zomri. Budúci rok vám začne ťahať na sedemdesiatku. Niektorí od vás už utiekli, a aj keď to tak ešte nevyzerá, tušia, že sa odvíja pred nami ten istý starý príbeh. Príbeh starnúceho zmäteného muža, ktorý vie, že má už len veľmi malú moc a nič po ňom neostane.  

Niektorí odišli, lebo ste pre nich nebezpečný, a ďalší postupne odídu tiež, lebo už nebudete vládať dodržať všetky sľuby. Jednoducho, my všetci už žijeme inú dobu, plávame spolu s celým svetom v inej rieke.

A vy už teraz nevládzete dodržať ani tempo, ani tie sľuby, ktoré dávate krajine opakovane. 

Žijete len preto, aby ste si zachránili vlastnú kožu – to už vidia všetci. Sledujeme v priamom prenose, dobrí aj zlí, váš úpadok. Nebojíme sa vás a s odporom rozoznávame hry, ktorými vnášate medzi ľudí nenávisť, klamstvá, neúctu a rozdeľovanie. To je vaše ihrisko. Ale to nie je niečo, v čom chcú ľudia žiť natrvalo. Je to svet bez hodnôt. Nikto, čo len trochu príčetný, nechce vychovávať v niečom takom svoje deti. 

„Blíži sa deň, keď bude rozhodovať budúca generácia. A pre ňu ste nikto.“

Ľudia, kdekoľvek žijú, túžia po ideáloch. Chcú pre seba, pre svoje deti a pre svoju krajinu to najlepšie. Slovensko nie je výnimkou. Ľudia majú po čase dosť nenávisti, klamstva a zloby. Všade. 

Aj na Slovensku ľudia chcú, aby sa k nim správalo s úctou a láskou. A aby mohli zažívať radosť a hrdosť. My všetci chceme, aby naše deti vyrastali v bezpečnom, milujúcom prostredí. Chceme, aby mali naše deti príležitosti, ktoré sme my možno nemali. Chceme pre nich len to najlepšie, tak ako všade na svete.  A chceme, aby keď príde čas, zas aj oni mohli svoje budúce deti vychovávať v bezpečnom, zdravom a láskyplnom prostredí.   

Ľudia nechcú patriť k „vašim ľuďom“. Dokonca nechcú patriť ani k vašim nepriateľom. Majú dosť umelo vykopaných zákopov – okolo seba či vo vlastných rodinách. Stačí im vojna u susedov.

Váš čas sa končí. Viac z toho nevytlčiete. Žijeme totiž v 21. storočí a našou povinnosťou v rozbúrených časoch je myslieť na budúcnosť našich detí. Blíži sa deň, keď bude rozhodovať budúca generácia. A pre ňu ste nikto. Už dnes ste sivý a rozmazaný a pomaly si bude ťažké spomenúť, ako vyzeráte. Odídete možno nepotrestaný, ale aj tak neuspokojený, keďže program pomsty ešte nikdy nikoho nenaplnil.

A nakoniec nám vás nebude ani ľúto, pán Fico.