bol som študent filozofie a histórie a s jeho synom Daňom sme sa na škole spriatelili, a spolu s ďalšími študentami sme sa stretávali, vymieňali si rôznu podzemnú literatúru, bavili sa o politike, nadávali na režim, vysmievali sa z komunistov i organizovali rôzne podujatia. Podobné semináre ako ten na fakulte prebiehali aj na Patrónke, v „unimobunkách“ Výpočtového strediska SAV. Semináre sa venovali niečomu, čo sa nazývalo socio-diagnostika, a pozvaní spíkri tam objasňovali na základe dát spoločenskú realitu. Okrem Martina tam vystupovali aj Zora Bútorová, Fedor Gál, ale pamätám si aj Pavla Friča, Ivana Dianišku a ďalších. 

Bolo veľmi občerstvujúce vypočuť si ideológiou nezaťažené interpretácie a pohľady, pričom „na ulici“ zúrila jediná totalitná pravda, povedané Martinovými slovami: „socialistická megalománia, politická iracionalita, extenzívne hospodárstvo (…), režim staval na strachu, vydieraní, oportunizme, kolaborácii, na prízemných pohnútkach, na ľudských bolestiach a zlyhaniach“.