Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

František Mikloško: O spolupráci kresťanov a sekulárnych ľudí

.františek Mikloško .komentáre .téma

Peter Zajac, Martin Bútora a ja sme sa politicky zasadili zato, aby 1. november 1990 bol Slovenskou národnou radou vyhlásený na Slovensku za štátny sviatok ako „Deň zmierenia – Pamiatka obetiam politického násilia“.

príhovor, ktorý som v prítomnosti prezidenta Václava Havla predniesol v predvečer štátneho sviatku v budove opery SND pred zaznením Verdiho Requiem, sme rovnako pripravovali všetci traja, jeho poslednú podobu pripravil Martin. Bol to prvý politický pokus po desaťročiach násilia hľadať v slovenskej spoločnosti cesty zmierenia.

Toto všetko sa však dialo, v akejsi osudovej spojitosti, v atmosfére prebiehajúcich prvých veľkých politických zápasov na Slovensku. 25. októbra 1990 sa v SNR preberal takzvaný jazykový zákon. Vládny návrh tohto zákona umožňoval národnostným menšinám hovoriť v obciach a mestách, kde ich žilo aspoň dvadsať percent, na úradoch v ich materinskom jazyku. Týkalo sa to najmä maďarskej národnostnej menšiny. Oproti nemu stál takzvaný matičný návrh zákona, ktorý na úradoch prikazoval hovoriť len po slovensky. 

Slovenský parlament bol obkolesený demonštrantmi, ktorí požadovali prijatie matičného zákona. V parlamente stále niekto z poslancov SNS čítal rezolúcie, ktoré posielali demonštranti. Väčšina slovenskej spoločnosti bola nastavená na prijatie matičného zákona. Prichádzali rezolúcie zo škôl i podnikov. Atmosféra bola revolučná, a keď spomínam Petra Zajaca a Martina Bútoru, Peter bol stále v parlamente a od Martina, ktorý s ďalšími členmi VPN sledovali priamy televízny prenos z parlamentu, sme v jednej chvíli dostali fax, že nás sledujú a držia nám veľmi palce. Nad ránom sme prijali vládny návrh zákona. Ale protesty pred parlamentom pokračovali, vyústili do protestnej hladovky a ďalších demonštrácií, najprv pred budovou parlamentu, potom na Námestí SNP.

Súbežne s týmito udalosťami prebiehala tiež prvá veľká vládna kríza. 21. októbra 1990 vystúpil predseda vlády Vladimír Mečiar v televízii a bez toho, aby svoje vystúpenie s niekým konzultoval, vyzval ministra vnútra za KDH Antona Andráša, aby odstúpil zo svojej funkcie. Vyhlásil: „Ak pán minister zostane vo vláde, ja nebudem jej predsedom.“ Ultimátum dal do konca októbra. 24. októbra 1990 bol na námestí SNP veľký míting, kde túto požiadavku Vladimír Mečiar rezolútne zopakoval. Celé námestie podporovalo predsedu vlády v jeho požiadavke a prvýkrát tu zazneli hlasy, ktoré už oddeľovali Vladimíra Mečiara od VPN.

Popoludní 31. októbra 1990, keď som sa vo svojej kancelárii pripravoval na televíznu debatu na Bratislavskom hrade na tému zmierenia, ktorej sa zúčastnili Václav Havel, Miroslav Kusý, biskup Ján Korec a ja, prišiel do mojej kancelárie premiér Vladimír Mečiar a priniesol mi jeho rezignáciu na funkciu premiéra. Zostala mi v pamäti jeho veta v závere: „Zostal som sám s národom.“ Keď sme po televíznej debate išli do budovy opery SND na slávnostný koncert, ktorý v priamom prenose vysielala televízia, počas koncertu nám prišli do prezidentskej lóže povedať, že Vladimír Mečiar sa stratil a nikto nevie, kde je. Koncert pokračoval, ale my sme sa odobrali, aby sme celú situáciu vyhodnotili. Takáto napätá atmosféra pokračovala aj celý nasledujúci deň, kým prezident Havel navrhol riešenie, ktoré krízu na nejaký čas vyriešilo.

12. január 1990, Bratislava: Heslo Česi a Slováci, sme bratia, v jednote je sila na mítingu na Námestí SNP. Zúčastnil sa aj československý prezident Václav Havel, ktorý prišiel do Bratislavy na oficiálnu návštevu.DRAHOTÍN ŠULLA/VTEDY/TASR12. január 1990, Bratislava: Heslo Česi a Slováci, sme bratia, v jednote je sila na mítingu na Námestí SNP. Zúčastnil sa aj československý prezident Václav Havel, ktorý prišiel do Bratislavy na oficiálnu návštevu.

Atmosféra v spoločnosti už vtedy, necelý rok po Novembri 1989, predurčila celý ďalší vývoj, ktorý sprevádza Slovensko do dnešných dní. Bol, je a nevieme dokedy tu ešte bude zápas dvoch línií, dvoch videní sveta. Jedna línia sa zrodila v novembri 1989, je to videnie sveta ľudí, ktorí vyznávajú demokraciu, slušnosť, vzájomnú toleranciu, a druhá, ktorá sa dostáva k moci označovaním „nepriateľa“, stálym zápasom s ním, nehľadiac pritom na slušnosť, toleranciu, už nehovoriac o hľadaní zmierenia v spoločnosti. Tento zápas sa zrodil v osudových chvíľach októbra 1990, potvrdil ho vznik Slovenskej republiky 1. 1. 1993 a trvá dodnes. 

Náš vzácny jubilant, spisovateľ, politik, diplomat Martin Bútora stál celý život na strane demokracie a hľadania porozumenia medzi ľuďmi dobrej vôle. Bol to on, ktorý odmietol podpísať v práci na začiatku roku 1977 „Antichartu“. Bol to on, ktorý prišiel s myšlienkou ísť 10. decembra 1989 na rakúsky breh Dunaja a zažiť atmosféru zjednocujúceho sa sveta. Bol to on, kto statočne stál na novembrových tribúnach a v situácii, keď vôbec nebolo jasné, ako všetko dopadne, vyzýval k „odkliatiu nás všetkých“ v týchto historických chvíľach krajiny. Pamätný je zápas ľudí demokracie za zachovanie Trnavskej univerzity po voľbách v roku 1992. Trnavskú univerzitu zachránilo vtedy spojenie kresťanských a sekulárnych ľudí na Slovensku. 

Martin bol za zachovanie Československa, hľadal cesty k zblíženiu a sebavedomiu Čechov a Slovákov. Keď sa Václav Havel 28. októbra 1991 vracal z Washingtonu, bola to Martinova myšlienka, aby na tento štátny sviatok Havel priletel do Bratislavy a tu bol za prítomnosti hradnej stráže vítaný ako hlava štátu. A keď v januári 1999 odchádzal za slovenského veľvyslanca do USA, on spolu s celým svojím kolektívom odviedol kľúčovú prácu v tom, že Slovensko sa vrátilo na trajektóriu demokratických štátov, vstúpilo do NATO a spolu s ostatnými štátmi V4 sa 1. mája 2004 stalo členom Európskej únie. 

Vo všetkých týchto zápasoch na Slovensku sme stáli bok po boku, kresťania a sekulárni ľudia. V tom bola naša sila, ktorá v niektorých ponovembrových periódach umožnila zvíťaziť videniu sveta, ktoré sa zrodilo v novembrových dňoch 1989, a posunúť tak Slovensko ďalej. V budúcnosti to nemôže byť inak. Ak nenájdeme znovu cestu k sebe, zachovajúc si každý svoju identitu, potom dovolíme ďalej víťaziť línii, ktorá hľadá nepriateľa, šíri nepriateľstvo medzi ľuďmi a uzaviera sa do svojej, pre Slovensko tragickej ulity. 

Milý Martin! Dožívaš sa krásneho veku. Máš sa s pokojným sebavedomím za čím obzrieť! Ale nič sa pre Teba nekončí. Všetci cítime, že Slovensko dnes stojí na politickej i duchovnej úvrati. Čaká sa na nástup generácie, ktorá prinesie do spoločnosti ideál, ktorý dokáže spojiť ľudí dobrej vôle pre dobro tejto krajiny. Tých ostrovčekov pozitívnej deviácie je na Slovensku veľa. Verme, že v jednej chvíli nadobudnú takú kritickú hodnotu, že zmenia atmosféru v spoločnosti. Tí, ktorí žijeme a sme svedkami minulých desaťročí, im musíme stále pripomínať, že bez spolupráce kresťanských a sekulárnych ľudí to nepôjde. Martinko, takže hor sa do práce! K tomu Ti volám: Mnohaja, blahaja, mnohaja, blahaja lita! Martinko, máme Ťa radi, vďaka za všetko! 

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite