nepoznám láskavejšieho človeka, ako je Martin Bútora. Alebo ešte inak, nepoznám láskavejší, svetlom prežiarenejší manželský pár, ako sú Martin so Zorkou. Deficit takýchto ľudí na Slovensku si nástojčivo uvedomujem práve dnes, a to z dôvodov, ktoré netreba čitateľom .týždňa pripomínať. Kde vládne hrubosť, agresivita a nekultúrnosť, pôsobia takíto ľudia ako z inej civilizácie. A oni aj z inej civilizácie naozaj sú.

Úctyhodný životný príbeh Martina Bútoru dozaista poskytuje dostatok oporných bodov pre tých, čo pripomenú neuveriteľné spektrum jeho aktivít psychológa venujúceho sa terapii alkoholových závislostí, sociológa, muža Novembra ´89, diplomata, publicistu, verejného intelektuála. Práve preto sa zameriam na osobné spomienky a na spoločné zážitky s Martinom, s ktorým sme sa priateľsky zblížili a ktorý sa, ako si predstavujem, už len svojím ušľachtilým výzorom hodí do salónov Washingtonu, kde aj skutočne v rokoch 1999 až 2003 ako veľvyslanec výrazne napomohol prijatiu Slovenska, tej dovtedajšej „čiernej diery“, do NATO a EÚ. Ale nepredbiehajme.