potom sa naše príbehy oddelili – šli sme každý svojou cestou. Ja navyše zväčša mimo Bratislavy. Znovu sme sa stretli až pri udalostiach z novembra 1989. Odvtedy uplynulo tridsaťpäť rokov. Sme stále blízki priatelia a generační druhovia. 

Pýtam sa často sám seba: Máme my osemdesiatnici ešte čo povedať mlaďochom vo veku našich vnúčat? Odpovedám si optimisticky, v duchu motta knihy Reného Thoma. Píše, ak sa dobre pamätám, toto (parafráza): „Stojíte na našich ramenách.“ Tá Thomova kniha sa volá Teória katastrof. 

Kedysi veľmi dávno som  čítal výrok Humberta Maturanu a Francisca Varelu kde (zhruba) hovoria: „Keď človek na konci života poodstúpi od svojho diela, zväčša uvidí obrysy vlastnej tváre.“ Tá Martinova a moja zrkadlí príbeh, ktorý sme s Petrom Zajacom a mnohými ďalšími kedysi zdieľali. Píšem ho však optikou tejto konkrétnej chvíle a tejto konkrétnej príležitosti, samozrejme. 

nestrieľajte, žijú tu ľudia

Ešte nedávno som si myslel, že dialóg je v pestrej a rozdelenej spoločnosti cesta k hľadaniu kolektívneho konsenzu o riešeniach vecných problémov. Dnes mám pochybnosti. V polarizovanej spoločnosti sa priestor tolerantnej nezhody a možností dialógu dramaticky zužuje. Tak nejako som to povedal pri preberaní Ceny Dominika Tatarku za rok 2023 v Bratislave 18. 3. 2024 (publikované tu: Tatarkovská reč Fedora Gála | Spoločnosť | .týždeň - iný pohľad na spoločnosť (tyzden.sk).