môj otec, Martin Bútora, môže byť symbolom svojej generácie – tej jej intelektuálnej, tvorivej časti, ktorá sa nadýchla k rozletu vôňou slobodnejšieho Československa konca 60. rokov, aby ju lapili do sieťky neláskavej normalizácie a eštebáckeho strpčovania života ďalších dvoch desaťročí. Stratených 20 rokov je však iba jednou časťou príbehu. Jeho druhou, nemenej dôležitou časťou sú rozhodnutia, postoje, konanie, ktoré si v reakcii na nenormálnu situáciu zvolil. 

Od roboty „na záchytke“, ako mi jeho prácu v protialkoholickej poradni v detstve sem-tam vyhadzovali na oči spolužiaci, až po tkanie jemného pradiva vzťahov, kontaktov, uzlíkov medzi jednotlivcami a prostrediami nezávisle uvažujúcich sociológov, vedcov, umelcov či ochranárov. Tieto vzťahy a uzlíky neskôr pomohli vzniku Verejnosti proti násiliu. Aj stratu, zlé pomery, nepriazeň osudu vieme sčasti kompenzovať na našej strane; úsilím, spoluprácou, zmysluplnosťou. A pripravenosťou na lepšie časy – pretože aj tie bývajú iba príležitosťou, ničím viac.