nedá sa pritom nespomenúť, že tomu druhému k politickej reinkarnácii výrazne pomohol Igor Matovič, jediný politik, ktorý bol, okrem vyššie uvedenej dvojice, schopný doteraz vyhrať na Slovensku parlamentné voľby (v roku 2020).

Už tento triumvirát slovenských volebných víťazov dosť naznačuje o väčšinových preferenciách slovenského voličstva, a teda aj o tom, aká veľká váha je (či skôr nie je) kladená pri hádzaní lístka do volebnej urny na také osobnostné vybavenie a cnosti politikov, ako sú zodpovednosť, odbornosť, spoľahlivosť, zásadovosť, pravdovravnosť, férovosť a podobne. Alebo, inak povedané, do akej miery (najmä v súvislosti s opakovaným znovuzvolením dvoch najúspešnejších) je posudzované ich konanie v súlade s verejným záujmom, alebo naopak v rozpore s ním.  

Lebo ak sa teraz budeme baviť o ekonomickej politike vlád pod vedením dvoch najúspešnejších politikov (a premiérov) Slovenska, tak spoločnými menovateľmi (aj) ekonomických politík týchto siedmich vlád boli nekompetentnosť, nezodpovednosť, populizmus  a konanie v rozpore s verejným záujmom. Takže ak sa pozrieme na dnešný stav slovenskej spoločnosti (ekonomiky, verejných financií, zdravotníctva, školstva, infraštruktúry, verejnej správy, verejných služieb atď.), tak by sme sa ani nemali veľmi čudovať, že sa dá asi najvýstižnejšie nazvať jedným slovom – úpadok. 

Mečiar aj Fico mali na začiatku svojho vládnutia šťastie v tom, že ich predchodcovia urobili politicky ťažkú prácu, pripravili a presadili štrukturálne a systémové reformy, napravili najväčšie deformácie, ozdravili a rozbehli ekonomiku. Práve Mečiar a Fico boli najostrejšími kritikmi takejto politiky, aj vďaka jej kritike sa dostali k moci a potom si užívali plody ozdravenej ekonomiky, ale nepokračovali v potrebných zmenách a reformách.

Mečiar profitoval z československých federálnych reforiem spustených od začiatku roka 1991 (Mečiar bol prvýkrát slovenským premiérom od roku 1990, z funkcie bol odvolaný na jar 1991) a na Slovensku manažovaných slovenskou vládou Jána Čarnogurského (1991 – 1992). Na Slovensku boli tieto federálne reformy extrémne nepopulárne (najsilnejšia slovenská koaličná strana ODÚ-VPN sa vo voľbách 1992 nedostala ani do parlamentu), Mečiar však vďaka nim zdedil po volebnom víťazstve v júni 1992 stabilizovanú ekonomiku, ktorá sa vyhla nestabilite, hlbokej recesii a vysokej inflácii, teda javom, ktoré sprevádzali prvé roky postkomunistickej transformácie v takmer všetkých postkomunistických krajinách. Tu treba zdôrazniť, že ak by bola v prvých dvoch rokoch táto transformácia riadená mečiarovskými ekonómami (ako bol napríklad Augustín Marián Húska, Hvezdoň Kočtúch alebo Marián Tkáč), tak by sme sa bulharskému alebo ukrajinskému scenáru určite nevyhli.