vytvorenie rady, ktorá išla nad rámec bežných stretnutí tripartity (teda vlády, zamestnávateľov a odborov) bolo – aj napriek pochopiteľným výhradám mnohých – všeobecne priaznivo reflektované, pretože ním vláda ukázala, že chce udržiavať širší dialóg s významnými záujmovými skupinami, združujúcimi širšie masy obyvateľov v záujme dosahovania istého spoločenského konsenzu a udržania sociálneho zmieru. V rade boli preto zastúpené (okrem už spomínaných zamestnávateľov, podnikateľských združení a odborov) aj samospráva, akademické organizácie, cirkvi a v neposlednom rade občiansky sektor.

Píše sa rok 2024 a Robert Fico vládne koaličnému zoskupeniu Smeru, Hlasu a SNS. Krajina si od roku 2014 prešla viacerými ťažkými krízami – či už to bola epidémia covidu, vojna v našom priamom susedstve alebo veľké výzvy v oblasti ekonomiky, energetiky či bezpečnosti (teroristický útok pred Teplárňou či pokus o atentát na premiéra). Rozdelenie spoločnosti, vzájomná nedôvera a nevraživosť dosiahla v politickom a spoločenskom priestore nebývalé rozmery. 

V tejto situácii je politicky úplne pochopiteľné, že premiér Fico 22. augusta 2024 podpísal so sociálnymi partnermi, predstaviteľmi regionálnych a miestnych samospráv, ako aj predstaviteľmi vedeckej a náboženskej obce  Deklaráciu k rozvoju spoločenského dialógu v Slovenskej republike. To, čo by sme za normálnych okolností mohli opäť označiť za pozitívny strategický ťah a štátnicky krok, má však teraz minimálne dve vážne „ale“. 

Prvým „ale“ je, že premiér tentokrát k spolupráci neprizval nikoho z mimovládneho neziskového sektora. Dáva tým jednak najavo, že predstaviteľov občianskeho sektora, ktorých k dialógu prizval v roku 2014, už dnes nepovažuje za partnerov a sektor nepovažuje za „významný celospoločenský subjekt“, s ktorými sa oplatí jemu a vláde – čo i len formálne – udržiavať kontakt a diskutovať. 

„Ficovi totiž občiansky sektor nekonvenoval ani v roku 2014, ale pre udržanie aspoň zdania dialógu, širšieho spoločenského konsenzu a stability v krajine bol vtedy Fico schopný robiť kompromisy a občiansky sektor aspoň formálne akceptovať.“

Vzhľadom na nastavenie premiéra Fica a jeho systematické útoky voči mimovládnemu neziskovému sektoru to nie je nič prekvapivé. Ukazuje to však významný posun premiéra k politickému extrému, ktorý v európskom priestore reprezentuje Viktor Orbán. Ficovi totiž občiansky sektor nekonvenoval ani v roku 2014, ale pre udržanie aspoň zdania dialógu, širšieho spoločenského konsenzu a stability v krajine bol vtedy Fico schopný robiť kompromisy a občiansky sektor aspoň formálne akceptovať. Dnes už toho schopný ľudsky ani politicky nie je. 

Ministerstvo vnútra SR a Úrad splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti (vtedy vedený Filipom Vagačom) realizoval v roku 2023 reprezentatívny prieskum verejnej mienky o dôvere občanov v naše inštitúcie (prieskum realizovala agentúra Actly s.r.o v období 21. 3. – 4. 4. 2023 na vzorke 1 201 respondentov).  Z dát, ktoré následne analyzovali Elena Gallová Kriglerová a Alena Holka Chudžíková z výskumnej organizácie CVEKu, vyplýva, že medzi rokmi 2018 a 2023 poklesla dôvera verejnosti vo väčšinu sledovaných inštitúcií – výnimkou sú len mimovládne neziskové organizácie a cirkev. 

Ako subjekty s najvyššou mierou dôveryhodnosti vyšli školy a univerzity (76,86 %), miestna samospráva (62,2 %), Ozbrojené sily SR (58,8 %), cirkvi (55,8 %), polícia (55,6), odbory (52,2 %) a mimovládne neziskové organizácie (51 %).  Naopak ako subjekty s najnižšou mierou dôvery z tohto prieskumu verejnej mienky vyšli – Národná rada SR (19,9 %), vláda (18,1 %) a na poslednom mieste – politické strany a hnutia (16,7 %). 

Vyčleniť v tejto situácii en-bloc celý – stále ešte pomerne vysoko dôveryhodný – občiansky sektor reprezentujúci tisíce organizácií, ktoré v mnohých kľúčových sektoroch (sociálna starostlivosť, zdravotníctvo, vzdelávanie, kultúra, životné prostredie atď.) suplujú úlohy štátu – prakticky ich vyradiť z procesu „rozvoja spoločenského dialógu v Slovenskej republike“ – nie je ani politicky prezieravé, a už vôbec nie štátnické.

Druhým „ale“ je, že premiér zatiaľ nedrží slovo ani smerom k tým, ktorých k dialógu formálne prizval. Je polovica októbra a zatiaľ sa neuskutočnilo ani len prvé – na polovicu septembra avizované – stretnutie na tému „obsahu a kvality zahraničnopolitickej orientácie Slovenska“. O tom, že Robert Fico sľuboval stretnutia na pravidelnej štvor- až šesť týždňovej báze, ani vidu, ani slychu. Trpezlivosť dochádza už aj tradičným spojencom slovenskej „sociálnej demokracie“ – kriticky sa totiž k nenaplnením sľubom z deklarácie o rozvoji spoločenského dialógu ozvala už aj šéfka Konfederácie odborových zväzov Monika Uhlerová. 

Uvidíme, ako sa situácia nakoniec vyvinie. Jedno je však jasné už dnes. Ak by sme to popísali terminológiou v šachu, tak sa Robert Fico pokúsil druhýkrát zahrať rovnaké otvorenie hry ako v roku 2014. Akurát partiu otvoril bez niektorých významných figúrok a prvé ťahy pôsobia, oproti sebavedomému nástupu spred desiatich rokov, mimoriadne rozpačito. A to je možno aj dobre. Ak totiž mala byť Ficova snaha o širší spoločenský dialóg len PR divadlom a zásterkou na prekrytie iných problémov – tak je dobré, aby predstavitelia jednotlivých sektorov a verejnosť „prekukli“ jeho stratégiu a táto patria skončila čo najskôr. Naša spoločnosť totiž potrebuje naštartovať skutočný dialóg o strategickom smerovaní, kľúčových politikách a vízii budúcnosti, a nie len ďalšiu hru na participáciu a nikam nevedúce povinné politické tance pred kamerami. 

Autor bol dlhoročným členom Rady vlády pre mimovládne neziskové organizácie. Pracuje pre organizácie Post Bellum a Platforma pre demokraciu.