na úvod si nalejme čistého vína: Zatiaľ čo vtedy bolo v ľuďoch vo východnom bloku nahromadeného množstvo skrytého hnevu, odporu voči vtedajším mocným a túžby po slobode, dnes je momentum jednoznačne na strane protidemokratických síl a stúpencov vlády pevnej ruky. Okrem toho, vtedajší Západ stál domnelo na pevných nohách a mohol nám slúžiť ako vzor, zatiaľ čo ten dnešný je v troskách.

Dumanie nad tým, či je situácia nadobro a na dlho dopredu beznádejná, alebo sa nám takou len javí, by som prenechal múdrejším hlavám. Rád by som ale ponúkol svoj pohľad na príčiny toho, prečo sa dnes ako krajina nachádzame niekde na polceste medzi nepokrytým nadbiehaním Rusku a nesmelými úvahami, či by sa to náhodou nedalo robiť aj inak. 

Posun verejnej mienky smerom k akceptácii vlády pevnej ruky a sebeckému uprednostňovaniu vlastných záujmov pred záujmami kohokoľvek a čohokoľvek iného - či už konkrétneho človeka, pohlavia, národa, rasy alebo živočíšneho druhu -, je jav, ktorý dnes možno vidieť všade, kam sa pozrieme.

Tým, ktorým sa takéto sebecké videnie sveta nepáči, sa táto nová väčšina vysmieva, neznáša ich a hanlivo ich tituluje na Slovensku „slniečkármi“, v Čechách „pravodláskařmi“ a v USA „tými, čo spievajú Kumabaya“.

Majáky slobodného sveta padajú jeden po druhom a tie, ktoré ešte nepadli, už „nová väčšina“ usilovne píli a nemá ich kto brániť.

Hoci ide o celosvetový jav a mnohé z príčin úpadku zdravého úsudku voličov sú vo väčšine krajín rovnaké, pre naše potreby úplne stačí, ak sa budeme sústrediť výlučne na našu krajinu. Práve Slovensko totiž - bohužiaľ - môže v tomto ohľade slúžiť veľmi dobre ako prípadová štúdia.

Povedzme si to na rovinu: Slovensko bolo už veľmi krátko po sérii tých niekedy nežnejších, inokedy menej nežných revolúcií na prelome 80. a 90. rokov v niečom iné. Pozitívna atmosféra dobra na Námestí SNP bola jedna vec, ale ak odrátame tých, ktorí štrngali kľúčmi zrejme skôr za nablýskané farebné výrobky z reklám na ORF než za ľudské práva, zostane nám veľmi nesúrodá skupina ľudí zaujímajúcich sa o politiku, v ktorej máme okrem Gálovho havlovského jadra VPN ešte Mečiara a jeho budúcich nohsledov, a hlavne nie nevýznamný počet tých, ktorí síce vtedy boli proti komunizmu, ale to len preto, lebo boli za fašizmus a/alebo jeho slovenskú ľudácku light verziu, a dnes sú fanúšikmi Trumpa a Putina.

Samostatné Slovensko bolo už od svojho vzniku v rukách práve tejto skupinky, samotný jeho vznik bol jej ideou a naša krajina je jej dieťaťom, čo platí aj napriek jej občasnému epizodickému preklápaniu na stranu západných hodnôt Dzurindom a ďalšími, a aj napriek tomu, že sa ju ako zázrakom a napriek už vtedy veľmi polarizovanej verejnej mienke podarilo začleniť do západných štruktúr. Ako dnes vidíme, nebolo to nič nemenné.

Prečo je slovenská verejná mienka v takej miere protizápadná, proruská, antiliberálna a natoľko náchylná veriť dezinformátorom, že pri nej bledne aj Trumpovská Amerika?

Toto naše národné špecifikum - ak sa teda vôbec pripúšťa a nie je zmetené zo stola tým, že veď aj v Rakúsku vyhrávajú Slobodní a v USA Trump - sa najčastejšie zvykne vysvetľovať tým, že práve slovenská verejná mienka je dlhoročne silno bombardovaná ruskou propagandou a tiež Západ spochybňujúcimi a staré časy velebiacimi výplodmi Fica a jeho súputníkov (čiže vlastne tiež ruskou propagandou, len domácimi prostriedkami).

Tieto vplyvy samozrejme majú na procese postupného pobláznenia veľkej časti Slovenska Putinom a vládou silnej ruky leví podiel. Zároveň je ale veľmi pohodlné sa na ne vyhovárať: Za úpadok Slovenska jednoducho môžu tí druhí, a hotovo!

Myslím si, že pravda je pre nás, stúpencov Západu, EÚ, ľudských práv a slobody, oveľa menej lichotivá: Obrovská čast viny padá aj na naše plecia.

Prečo? Jednoducho preto, lebo v strachu pred väčšinovou (a častokrát len domnelo väčšinovou) mienkou ustupujeme zo svojich pozícií, zbytočne kalkulujeme a nie sme dostatočne úprimní, rázni a tým pádom autentickí. Politici, ktorí nás reprezentujú, si o niektorých témach radšej zakazujú hovoriť, pretože sa boja, že tým stratia voličov. Naši mienkotvorci radšej špekulujú o stavaní mostov a celonárodnej kohézii, než by jasne formulovali svoje vlastné názory. 

„Myslím si, že pravda je pre nás, stúpencov Západu, EÚ, ľudských práv a slobody, oveľa menej lichotivá: Obrovská čast viny padá aj na naše plecia.“ 

Dôsledkom nie sú žiadne mosty ani kohézia, pretože o nič také na druhej strane barikády nie je záujem. Jediným výsledkom je tak iba opúšťanie vlastných pozícií a to, že sa verejná debata posúva stále viac smerom, ktorý by nám ešte nedávno ani neprišiel reálny. Dovolím si uviesť zopár príkladov:

Už okolo roku 2015 začalo bujnieť v našej prozápadnej názorovej bubline presvedčenie, že tí druhí nám ukradli tému vlastenectva, a že prečo by sme sa k nej nemali prihlásiť aj my: Bum! Debata sa odvtedy nevedie medzi národovcami a svetoobčanmi, ale medzi tvrdými národovcami, a tými, ktorí chcú byť národovcami tiež, ale inak. Nie je už toho, kto by povedal, že Slovák nie je o nič lepší ako Mongol či Eskimák - inými slovami, že nie je človek živý len príslušnosťou k svojmu národu.

Signifikantným momentom bol napríklad aj podpis obrannej zmluvy s USA. Pri ňom sa ten akoby váhavý postup prozápadných síl a nedostatočne silné prihlásenie sa k vlastným hodnotám z ich strany zvykne pripisovať na vrub prezidentke Čaputovej. To ale nie je správne, respektíve presné. Pretože dokonca ani Ivan Korčok a Jaroslav Naď, ktorí sú pre proruskú časť verejnosti tými najväčšími prozápadnými jastrabmi, vtedy nedokázali jednoznačne a rázne formulovať svoje stanoviská.

Reagovali až na to, keď začal okolo tejto témy vystrájať Smer, a počas celej debaty o obrannej zmluve v zásade opakovali najmä to, že americké základne na Slovensku nebudú, nebudú a nebudú. Bum! Debata už zrazu neprebiehala medzi odporcami amerických základní a stúpencami NATO, ale medzi odporcami amerických základní, a tými, ktorí tiež tvrdia, že tu nikdy žiadne nebudú.

Zhodou okolností práve Korčokovi s Naďom je v téme jasného formulovania prozápadných postojov ešte najmenej čo vyčítať - no v momente vyhrotenia debaty o obrannej zmluve sa zrejme zľakli verejnej mienky a zaváhali aj oni.

Ďalším príkladom sú parlamentné voľby 2023, konkrétne to, že zo strany najsilnejšej opozičnej strany v predvolebnej kampani absolútne absentovala téma Ukrajiny. Nie je ťažké uhádnuť prečo: Všetci vidíme na vlastné oči nenávistné postoje veľkej časti Slovákov voči Ukrajine, a „naši“ politici sa rozhodli loviť aj medzi takýmito ľuďmi.

V rámci politickej stratégie sa to dá ako-tak pochopiť, ale ak si to rozmeníme na drobné, je to len ďalší krok na ceste ustupovania zlu. A najmä, tvárou v tvár utrpeniu ľudí na Ukrajine, je to obrovská hanba.

Zopakujme si to ešte raz: Na Ukrajine zúri vojna, a ak ju agresor dobyje, hneď ďalšia na rade bude miniatúrna krajina na jej hraniciach. V tej miniatúrnej krajine sú voľby, pred tými voľbami je kampaň, a v tej kampani jediný naozaj relevantný subjekt z nominálne prozápadnej strany spektra nepovie k tejto téme nič, lebo taktika, zatiaľ čo sily z proruskej strany spektra verne a poriadne nahlas verklíkujú kremeľskú propagandu: Bum! Debata sa zrazu nevedie medzi stúpencami Ruska a stúpencami Západu. Počuť je len tých prvých, a táto debata pred voľbami oficiálnymi kanálmi neprebieha vôbec.

Ďalších príkladov by sa dalo nájsť iks, príbeh je ale vždy ten istý: My, stúpenci prozápadných a humanistických ideálov, sa stále častejšie bojíme hovoriť otvorene to, čo si naozaj myslíme, pretože sa z nejakého dôvodu domnievame, že s našimi protivníkmi najlepšie vytrieme podlahu tým, ak zostaneme umiernení. Prípadne sa ich popritom ešte aj bojíme, alebo s nimi vytrieť podlahu (rozumej poraziť ich) ani nechceme, lebo národná kohézia. Ustupovaniu v názoroch na kľúčové veci holdujú naši politici, mienkotvorci, a holdujeme mu aj my v našich osobných životoch.

O čo diametrálne odlišný bol postoj Havla a ďalších disidentov, ktorí hovorili na plné ústa to, čo si skutočne mysleli, a to aj napriek tomu, že pred sebou videli takmer nulovú šancu na, že tie ich názory niekedy prerazia?

Darmo Šimečka rozpráva ako Havel a Korčok ako Obama, darmo má väčšina osadenstva Progresívneho Slovenska jasne prozápadné názory, keď si nevedia v rámci svojej strany buchnúť po stole a zaraziť jej stratégiu jemného hryzkania niečoho, čo sa dá poraziť len frontálnym útokom.

My tu na Slovensku už niekoľko rokov prevažne len kalkulujeme, vypracúvame interné stratégie, ako pôsobiť na voličov chrumkavo, a snažíme sa stavať imaginárne mosty - lenže v skutočnosti tým len opúšťame pozície. Od zapáleného hájenia dobra sa posúvame k akejsi neutrálnej zmierlivej pozícii, ale nedochádza nám, že tým vlastne úplne devastujeme verejnú debatu.

Ak sa totiž dobro prepne do módu „neviem“ alebo „je to zložitejšie“, debata už neprebieha medzi dobrom a zlom, ale už len medzi zlom a akousi stredovou pozíciou. Navyše, tým to nekončí a ustupovať zlu sa dá donekonečna. Keď začne druhá strana vykrikovať, že aj postoj „je to zložitejšie“ je vlastizradou, tí, čo chcú byť za každú cenu jemní a zmierliví, budú stáť pred ďalšou dilemou.

Takto to vyzerá, keď sa údajné umenie politiky a robenie kompromisov pozdvihne nad obyčajné a jednoduché hovorenie pravdy. Na to, kam takéto stratégie vedú, sa treba spýtať napríklad zvyškov ruskej opozície.

 Autor je čitateľ .týždňa, ktorý nás oslovil s ponukou uverejniť jeho článok.