S Martinom som sa prvýkrát stretol ako študent (on si to asi nepamätá) koncom osemdesiatych rokov v budove Filozofickej fakulty UK na Šafárikovom námestí v posluchárni na piatom poschodí na seminári organizovanom neortodoxnými sociológmi z Katedry sociológie (pravdepodobne) Ivetou Radičovou, Soňou Szomolányiovou a Vladom Krivým.

Rok 1989 je podnes annus mirabilis, rok zázrakov. Štvrtok 23. novembra, druhý deň mítingov na Námestí SNP, vystúpil Martin Bútora a povedal:

Jsou mezi námi pouhé tři a půl roků. Co je to, vzhledem k tomu, že ani ty, ani já jsme na směru našich cest nikdy nic neměnili! Nic je to! Tedy pokud jde o hlavu; těla si mohou za tu dobu s námi pořádně pohrát… Nepřeji ti to!

Písal sa apríl 1965. Na pôde Vysokoškolského výboru ČSM na Filozofickej fakulte UK sa ako jeho nový člen zoznamujem s o polroka starším poslucháčom Katedry filozofie, pôvabne ráčkujúcim Martinom Bútorom. Dodatočne zisťujeme, že sme obaja približne v rovnakom čase navštevovali strednú školu P. Jilemnického v bratislavskom Starom Meste. Dosť na tom, že naše životné príbehy sa v tej chvíli osudovo pretli a ostávajú pevne do seba zakliesnené už desiatky rokov.

Martina Bútoru poznám šesťdesiat rokov. Keď som v roku 1964 začal študovať na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, Martin bol o tri ročníky vyššie a študoval iný odbor, ale veľmi rýchlo sme sa našli – spájal nás záujem o súčasné umenie. Naša literatúra, hudba, divadlo, výtvarné umenie, skrátka naša kultúra, najmä tá mladá, v tom čase odstraňovala nánosy stalinistického schematizmu, ktoré na nej zanechali päťdesiate roky.

Není obvyklé, aby jeden člověk obstál v tolika různých profesích, převlecích chtělo by se říci. Od vlivného novináře, terapeuta, sociologa, k revolucionáři, poradci prezidenta, řediteli think tanku, velvyslanci, prezidentském kandidátovi, prvotřídnímu politickému analytikovi i publicistovi, a v neposlední řadě i literátovi a dramatikovi. A nemůžeme nechat stranou množství knížek, studií, výzkumů a veřejných vystoupení, i kulturních a uměleckých projektů.

Bolo to v lete začiatkom 80. rokov, túlali sme sa s mojou budúcou ženou Martou po slovenských horách s jedným cieľom – po ceste domov sa zastaviť u Bútorovcov na chalupe v Hodruši Hámroch. Už sme sa s Martinom a Zorkou poznali, ale Martin je odo mňa ešte stále o 13 rokov starší a mal som vtedy trochu ostych pred ľuďmi, ktorí už toho zažili oveľa viac ako ja.

Martinov a môj život sa pretínali v kľúčových okamihoch – v detstve a pri udalostiach spätých s Novembrom 1989. V detstve to bolo o živote na ulici. Naša štvrť ležala na hranici Starého Mesta a periférie, kde bolo kedysi židovské a rómske geto.

Toto leto si bol so mnou, Martin, aj keď o tom nevieš. Blížilo sa okrúhle výročie tvojho pobytu na svete, a tak som večery v Levoči trávil v príjemnej spoločnosti: čítal som si tvoje rozhovory s Jánom Štrasserom. Postupne predo mňa vystupovala pevná architektúra tvojho života.

Texty venované významným ľuďom pri príležitosti ich životných jubileí sa ľahšie píšu, keď autori osobne poznajú tých, o ktorých píšu. Vtedy netreba nič fabulovať, prikrášľovať alebo nebodaj vymýšľať. Iba si treba dobre zaspomínať a na nič nezabudnúť.