Martinov a môj život sa pretínali v kľúčových okamihoch – v detstve a pri udalostiach spätých s Novembrom 1989. V detstve to bolo o živote na ulici. Naša štvrť ležala na hranici Starého Mesta a periférie, kde bolo kedysi židovské a rómske geto.

Toto leto si bol so mnou, Martin, aj keď o tom nevieš. Blížilo sa okrúhle výročie tvojho pobytu na svete, a tak som večery v Levoči trávil v príjemnej spoločnosti: čítal som si tvoje rozhovory s Jánom Štrasserom. Postupne predo mňa vystupovala pevná architektúra tvojho života.

Texty venované významným ľuďom pri príležitosti ich životných jubileí sa ľahšie píšu, keď autori osobne poznajú tých, o ktorých píšu. Vtedy netreba nič fabulovať, prikrášľovať alebo nebodaj vymýšľať. Iba si treba dobre zaspomínať a na nič nezabudnúť.

Kde vládne hrubosť, agresivita a nekultúrnosť, pôsobia takíto ľudia ako z inej civilizácie. A oni aj z inej civilizácie naozaj sú.

Sedeli sme u nás doma. Martin sa tlačil s ďalšími na gauči, s chuťou jedol dobroty, ktoré boli na stole. Bol sústredený, ale často sa usmieval. V najsilnejších momentoch šúchal nohami a od radosti takmer nadskakoval.

Peter Zajac, Martin Bútora a ja sme sa politicky zasadili zato, aby 1. november 1990 bol Slovenskou národnou radou vyhlásený na Slovensku za štátny sviatok ako „Deň zmierenia – Pamiatka obetiam politického násilia“.

Martin Bútora je pre priateľov brániacich slobodu pevninou. Mierne podnebie tam praje ľuďom s odvahou k čestnosti, zasadeným za spoločný úspech, radujúcim sa z úspechu iných, aj ľuďom s citom pre poznanie a priaznivé skúsenosti ľudstva.

Vizionár, terapeut spoločenstva, slovenský patriot euro-atlantických rozmerov a kamarát do nepohody.

Milý Martin, mám pred sebou obraz, ako stojíme na prechode pre chodcov pri Hlavnej pošte, bolo to ešte za starého režimu, a Ty mi s veľkým záujmom a nadšením rozprávaš, ako pomáhaš pacientom v protialkoholickej liečebni. A potom som čítala Tvoju úžasnú knihu Ľahkým perom.

Rozmýšľam, snažím sa pospomínať si, preciťovať, čo všetko som mala možnosť zažiť v Martinovej blízkosti. Veľmi intenzívne sme sa stretávali a spolupracovali najmä v období, keď bola mojím prvým naozajstným, v podstate aj jediným pracoviskom a zároveň druhým domovom Nadácia Milana Šimečku.