rad okolností rozhodol, že Ti predsa len posielam tento list. Možno je to dôležitejšie pre mňa ako pre Teba a verných na Jiráskovej. Tak som si ich nazval. Ako východisko je čímsi osobným.

Tí, čo ma poznajú, nie je ich málo, poznajú, že môj život bol viac verejný než súkromný, aj to, že som v hraničných situáciách (hoci aj na fronte) mal vždy menej strachu než odvahy. Spomínam to len preto, aby sa nepovažovalo za kapituláciu, čo bude nasledovať. Teda: Bol som jedným z organizátorov povstania na Hornej Nitre, bol som vo veliteľskej funkcii v povstaní aj po ňom. Známe je aj to, že som bol dvakrát pozbavený funkcie šéfredaktora Kultúrneho života (1958, 1968), že som po vstupe vojsk nepodpísal nikdy nič, že som bol vďačným objektom policajného záujmu.

Keď ma roku 1952 vyhadzoval vtedajší ideologický tajomník z funkcie, povedal mi priateľsky: „Vieš, ako je to teraz.“ Za vetou sa skrýval očistný proces, v dôsledku ktorého vyhadzovali pod titulom boja proti kozmopolitizmu židov z funkcií, ako prv vyhadzovali tzv. buržoáznych nacionalistov. Nebudem na tomto mieste analyzovať príčiny, dôsledky boli také, že sa v politickej reprezentácii Slovenska dostávali v procese týchto kampaní do čela čoraz pokleslejšie živly, ktoré postupne devastovali duchovný aj materiálny život krajiny. Používala sa pri tom kombinácia vyvolávania davovej psychózy, zastrašovania a metód teroru, pestro uplatňovaná tajnou políciou a inými donucovacími zariadeniami, od korumpovania, udávania, až po väzenie.

Ak som roku 1939 – 1940 vstúpil do strany, nemohol som tušiť, že riadenie spoločnosti môže takto degenerovať, tým menej, že ide o import inde už osvedčený, ktorý našiel v našich domácich pomeroch vďačnú pôdu. Nemohli sme to tušiť, my všetci, ktorí sme videli v komunizme „novú hviezdu ľudstva“ (Vančura). Všetko, čo sme v európskej kultúre považovali za hodnotné, bolo protifašistické a nám sa zdalo prirodzené, že je to zároveň socialistické.

Škvrny na slnku sme nebrali na vedomie, hoci boli viditeľné už dávno. Kde-kto z Európanov na ne upozorňovali už medzi vojnami, napríklad André Gide, z domácich Karel Čapek, Masaryka sme nebrali veľmi na vedomie, lebo bol politik. Intelektuáli prijímali socializmus a tým aj obranu škvŕn na slnku z odporu proti fašizmu, sotva preto, že by si boli preštudovali Marxov Kapitál. Teda skôr mravne, pre ilúziu slobody a slobodnej kultúry.

Nebrali sme na vedomie ani vlastnú skúsenosť. Už v čase vojny bolo dosť varovných signálov. Zažil som sám ľahkomyseľné strieľanie ľudí. Bol som blízko, keď popravili starého komunistu, lebo kritizoval za chuligánstvo štáb partizánskej jednotky s argumentmi, že robia hanbu Sovietskemu zväzu a Stalinovi. Bol som prítomný, keď popravili žida ako odstrašujúci príklad pre uvoľnenú disciplínu. Výber nebol náhodný, kto by sa bol zastal žida? Aj vtedy sme sa utešovali a presviedčali, že sú to len „vybočenia“, že sú to škvrny na slnku. Nielen tieto drastické príklady mali byť varovaním, aj iné, ako napríklad vzťahy v armáde, vzťahy k obyvateľstvu, vzťah k bývalým zajatcom a pod. 

Názorom o škvrnách na slnku sme vysvetľovali všeličo aj po vojne. Nielen ja, ale aj mnohí iní z mojej generácie museli prejsť poznaním, že „chodia do kostola, v ktorom niet Boha“ (Wiesenthal). Pre škvrny na slnku, inými slovami, pre „vyššiu a nižšiu pravdu“ sa rozišli po vojne spolubojovníci Camus a Sartre. Camus dokazoval, že je len jedna pravda, zatiaľ čo Sartre dokazoval, že v mene vyššej pravdy treba sa zriecť nižšej a nevyslovovať ju. S. de Beauvoirová napísala o tom veľmi poučný román Mandaríni (preložila H. Ponická, ja som napísal doslov). Z Novomeského rozprávania viem, že ho Bacílek chodil do väzenia presviedčať, že sa v mene vyššej nadosobnej pravdy treba vzdať nižšej osobnej. Novomeský to aj urobil, stačí si prečítať jeho sebakritiku na IX. zjazde KSS.

Nechcem na tomto mieste analyzovať príčiny degenerácie socialistického hnutia a riadenia vecí v spoločnosti ani teraz, ani v budúcnosti. Je to príliš zložité a nad sily jednotlivca.

Chcem sa vrátiť k zmyslu vety: Vieš, ako je to teraz. Viem, zase sa zdvihla vlna antisemitizmu so všetkými príznakmi tej, ktorá sa zdvihla roku 1946, keď sa pouličného pogromu zúčastnili mnohí príslušníci odboja. S príznakmi vlny, ktorá sa v kultúrnejšej podobe zdvihla v päťdesiatych rokoch. Aj to viem, že je nespravodlivé zovšeobecňovať, že sa nesmie podľa tejto „okrajovej“ vlny metódou kolektívnej viny alebo hanby generalizovať a pripisovať ju národným vlastnostiam. Napokon, boli to židia, ktorí sa dosť natrpeli pre obviňovanie z kolektívnej viny, z otravovania studní, z beznárodnosti, zo šírenia alkoholizmu – hoci slovenský národ celkom dobre pije a židovských krčmárov už niet, z túžby po svetovláde a pod. Boli to napokon slovenskí ľudia, ktorí povstali proti fašizmu a ktorí zachraňovali s nasadením života židov, s čím pravdaže nemajú nič tí, ktorí sa pritierajú dodatočne k cnostiam národa. To všetko a iné viem. Ale aj to, že racionálna argumentácia vždy zaostáva o konskú hlavu za iracionálnou demagógiou. Redaktora, ktorý napíše, že Talmud je diabolské dielo, by som okamžite vyhodil z redakcie, nie pre jeho antisemitizmus, ale pre nevzdelanosť. Ale ťažko je rozprávať sa s intelektuálom, ktorý si prečíta pamflet adaptovaný na československé pomery podľa Protokolov sionských mudrcov, koncipovaných cárskou ochrankou, a opýta sa ma dôverne, či na snahe židov ovládnuť svet nie je predsa len trocha pravdy, keď sú všade a keď sú v Amerike najbohatší, že ja to predsa musím vedieť, či naozaj aj Gál nie je exponentom svetového židovstva. Možno pravdaže nad tým všetkým mávnuť rukou a povedať si, že je to pochopiteľné a prirodzené a vzdychnúť si s nebohým Milanom Šimečkom: Vedel som, že pod ľavou prikrývkou sa skrýva všeličo, čo bolo zmrazené a že je tá prikrývka tenká, ale že je pod ňou toľko, to som nečakal. Aj Havel povedal po 14. marci 1991, že mu bolo na námestí SNP smutno.

Mne nie je smutno, mňa to už nudí. Nudia ma ľudia, ktorí zlou slovenčinou bojujú za slovenčinu, ktorí sa pritierajú k Štúrovi a neprečítali z neho ani riadok, ktorí sú antimarxistami a ešte včera boli vo výbore organizácie strany, ktorí obviňujú kde-koho, že Slováci nemali dejiny a že sa o nich nevie vo svete, hoci by bolo lepšie, keby sa o nich nevedelo ani na Slovensku, že VPN vedú židia, že Havel je slobodný murár (ani nie vyučený ako Roman Kaliský). Nudí ma, keď vidím, ako to stovky vedcov a literátov počujú a neozývajú sa, lebo sa aj oni boja pogromu, ako sa z básnika odkojeného na Jilemnického hrudi stáva katolícky básnik, ako sa z Pavla Čarnogurského stáva bojovník za demokraciu atď., atď. A dosť!

Bolo by pravdaže nezmyselné osvojiť si démonizovaný obraz. Keď mi plukovníci z ŠTB povedali, že v Prahe majú dôvodné podozrenie, že som dlhodobý izraelský alebo francúzsky špión, odpovedal som, že to predsa ja musím vedieť najlepšie, či som, alebo nie som. Zbytočne. Z človeka urobia atrapu a potom miesto neho putuje už len atrapa.

K Jiráskovej ma viaže čosi, čo by sa mohlo volať mravná vernosť alebo záväznosť. Najmä teraz, keď je odliv. Mnohých z terajších verných som poznal ako deti, poznal som ich otcov, mnohí vyrastali takrečeno pred mojimi očami alebo v mojej blízkosti v Kultúrnom živote. Videl som ich „prvé kroky“, učňovské roky, lásky a dezilúzie, nahováram si, že aj ja mám trošku podiel na tom, že sú takí, akí sú, a som presvedčený, že šťastnou zhodou okolností sa tu sformovala duchovná a politická reprezentácia, akú široko ďaleko v histórii nevidím. Pravdaže sa mi veci zdajú aj literárne nadnesené, pripomínajúce antickú drámu, keď hrdinovia padajú, aby sa mohla myšlienka, ktorú stelesňujú, pozdvihnúť do výšok. Aj Milan Šimečka mi tak veľmi často prichádza na pamäť. Skupina je čoraz menšia, ako najvernejší okolo Leonidasa v Termopylách. História pravdaže pozná nielen Termopyly, ale aj zánik triumvirátov, aj históriu od Marata, Dantona cez Robespierra k Bonapartovi. Aj súčasné slovenské analógie. Prepáč, viem, že sa literárne fantazírovanie neznáša s pragmatizmom. 

Viem, že máš rád stručnosť, považuj teda doteraz napísané iba za úvod, východisko. 

Dostávam listy, že som temná šedá eminencia, že ako bývalý komunista, kozmopolita a exponent svetové ho židovstva patrím k svorke Protislovákov na Jiráskovej. Rovnako sa rozširuje o mne, že som šedou eminenciou v pozadí Kultúrneho života, Archy a nadácie Charty 77. Prosto kazím fasádu týchto inštitúcií svojou minulosťou a najmä svojou prítomnosťou v nich. Rozhodol som sa vrátiť sa  k stavu, keď budem objektom škandalizácie len ako solitér. Nechcem komplikovať image akéhokoľvek zboru a polemizovať a vysvetľovať už vôbec nie. Nejde ani o kapituláciu ani o dezerciu, budem rád, keď budem môcť byť užitočný ako starnúca rezerva, ale „bežnej“ politiky sa nechcem a nebudem zúčastňovať. Napokon, nie som osvetový pracovník, aby som svojich odporcov presviedčal, že zem je okrúhla a voda mokrá. Nízkosť ich zloby nedosahuje výšku môjho opovrhovania – tak nejako to povedal vari Rodin. 

Aj tak si už dávno myslím, že mnohí, hoci aj obrodení bývalí komunisti by radi opustiť svoj úprimný úmysel druhýkrát spasiť spoločnosť, prenechať to radšej iným, nezavadzať. Uznávam kontinuitu, ale márna sláva, minulosť je neraz ako väzenská guľa, ktorú väzeň vlečie za sebou, aj keď je už slobodný.

Chcel som Ti vlastne stručne oznámiť, že sa zriekam účasti v politickom klube, ale nezriekam sa svojej mravnej záväznosti k verným na Jiráskovej. 

Počul som, že odídeš zo svojho postu. Aj bez takého chýru som mnoho o Tvojej situácii rozmýšľal. Poslednú udalosť považujem za víťazstvo toho, čo voláme parlamentná demokracia. Máš na ňom podiel. Ak si sa rozhodol odísť z „víťazného“ postu, nemalo by to byť potichu. Protivníci by to mali pociťovať ako „mravné zaucho“, lebo si to zaslúžia. 

Viem, že na tom nezáleží, či na schôdzu prídem, alebo neprídem, napriek tomu považujem za povinnosť vysvetliť svoje dôvody, z ktorých na neposlednom mieste je už aj mojich sedemdesiat rokov a málo času dokončiť nejaké písomnosti (možno zbytočné, ale keď už som sa na to dal).

Iste nájdeš spôsob, ako moju neprítomnosť verným z Jiráskovej vysvetlíš. Ak raz budeš mať čas, rád sa porozprávam o tomto a všeličom inom.