mohlo by sa zdať, že získavanie cudzieho občianstva a s tým spojené dvojité občianstvo sú novodobými myšlienkami, ale tieto pojmy poznal už staroveký Rím, ktorý si takto zabezpečoval lojalitu medzi obyvateľmi nových území.

Na našom území bolo dvojité občianstvo tolerované už od čias Františka Jozefa I., kedy uhorský snem schválil prvý zákon o štátnom občianstve. A ani naše zákony až do roku 2010 nepoznali zákaz dvojitého občianstva, a nikoho kvôli tomu občianstva nezbavovali. Výnimky priamo vyplývali z medzinárodných dohôd s krajinami východného bloku.

Na prelome 19. a 20. storočia opustila Slovensko viac ako tretina jeho obyvateľstva - a tento trend bohužiaľ pokračuje aj v 21. storočí. Krajinou s najväčšou študentskou diaspórou v EÚ je práve Slovensko a výskumy ukazujú, že takmer polovica týchto ľudí nepremýšľa o návrate. Vysoká miera vysťahovalectva sa prejavuje na množstve Slovákov vo svete - ako krajina s 5,5 miliónmi obyvateľov máme vo Veľkej Británii okolo 90 tisíc krajanov a v Spojených Štátoch dokonca 800-tisíc ľudí so slovenskými koreňmi.

nová novela

Zákaz dvojitého občianstva sa tak vo veľkej miere dotkol predovšetkým Slovákov žijúcich v zahraničí a ich potomkov, i keď pôvodne to bola recipročná reakcia na Orbánovu politiku. Krok maďarskej vlády bol aj vzhľadom na početnosť maďarskej menšiny na Slovensku vnímaný ako snaha o obnovu Uhorska, a podobne na celú situáciu nazerali aj v Rumunsku a na Ukrajine.  

Výsledkom však bola strata slovenských občanov v zahraničí, ktorí si nemohli ponechať slovenské občianstvo, pokiaľ získali cudzie. Slováci v zahraničí si museli vybrať - buď budú cudzincami v krajine, v ktorej žijú, alebo stratia to najzákladnejšie puto k svojej vlasti.