Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Komentár Juraja Petroviča: Matovičova pomsta

.juraj Petrovič .komentáre

Jedna vec, ktorú som sa o ľuďoch ako Igor Matovič naučil je, že nikdy, ale skutočne nikdy nezabúdajú, a už vôbec nie sú schopní odpustiť krivdu voči svojej osobe, či už skutočnú, alebo domnelú.

v ostatných dňoch sme svedkami toho, že aj Igor Matovič je očividne aspoň na moment s rozumom v koncoch. Pri svojom odhade toho, ako veľmi si môže o svojich menších koaličných partnerov utierať topánky, sa prerátal.

Povestná dvojplačovka s Schrödingerovou demisiou bola poslednou kvapkou, ktorou pretiekol pohár trpezlivosti Richarda Sulíka. Toho Sulíka, ktorý držal ako hluchý dvere, sčasti určite aj preto, aby ho Matovič, a spolu s ním aj proreformná, ale voči Sulíkovi nie práve priaznivo naklonená časť verejnosti neobvinili z opakovaného „zločinu“ povalenia vlastnej vlády. Sulík správne odhadol, že po tom, čo Matovič predviedol minulý štvrtok, hodiac do koša ešte teplú dohodu koaličných partnerov o neútočení, už mu nikto nebude vyčítať, že si vypýta Matovičovu hlavu.

Veronika Remišová, pod tlakom vlastného rozpadajúceho sa poslaneckého klubu, a možno aj strany, sa očividne s nechuťou, ale predsa pridala. Zo strany Matoviča nastalo veľké mlčanie. Ešte pred Sulíkovou a Remišovej tlačovou besedou sa síce pokúšal vypúšťať skúšobné balóniky o premiérovi v úzadí, čo je ústavnoprávny, ale aj politický nezmysel hodný Matovičovej úpornej snahy navrhovať „jedinečné“ a „nevídané“ riešenia.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite