pokúsim sa prostredníctvom osobnej skúsenosti o reálny pohľad na to, ako to s tými neobmedzenými možnosťami a podporou vlastných podnikateľov na Slovensku je. Tento pohľad je subjektívny, no objektivizujú ho reálne skutočnosti a udalosti.

Sme poľnohospodársky podnik, ktorý pôsobí od roku 1994 - zaoberáme sa rastlinnou a živočíšnou výrobou. Naše polia sa nachádzajú v pomerne náročnej oblasti (členitý terén, malé výmery produkčných celkov, podhorská oblasť), v ktorej naše priemerné úrody nedosahujú výnosy ako u južnejšie položených podnikov, no náklady na produkciu máme vyššie (niektorí mi možno budú protirečiť vyšším nájomným za pôdu, no ak prepočítame výnos z hektára a rozdiel porovnáme s rozdielom na nájomnom, zistíme, že mám pravdu. V minulosti sme mali túto okolnosť kompenzovanú podporou na sťažené výrobné podmienky (LFA), no to je už minulosť. Náš podnik preto nedokáže generovať dostatok finančných zdrojov na potrebný rozvoj, naopak - zápasíme z roka na rok o existenciu a na rozvoj môžeme použiť výlučne externé zdroje financovania (predovšetkým bankové úvery).

V roku 2003 náš podnik zamestnával 140 zamestnancov, no postupom času sme boli nútení šetriť, kde sa dalo. Výsledkom bolo v roku 2018 už len okolo 50 zamestnancov. Podnik teda prišiel o 90 zamestnancov pri zachovaní si základnej činnosti: rastlinnej výroby a produkcie mlieka. O tom, že sme mohli zamestnávať aj tých 90 zamestnancov pri troche zdravého rozumu kompetentných ľudí (ktorí sa podieľali na negociačných rokovaniach pred vstupom do EU), je téma pre samostatný článok. Ale bolo by na mieste, ak by sme tým ľuďom dnes položili otázku: Prečo?