v prvom rade si musíme povedať, že klíma na Zemi nikoho nepotrebuje. Klíma na Zemi tu bola odkedy sa sformoval plynný obal našej planéty pred asi štyrmi miliardami rokov a bude tu až do momentu, kedy ju zničí slnečný vietor červeného obra, na ktorého sa zmení naše Slnko na záver svojho hviezdneho života. Tiež asi tak o päť miliárd rokov. Obrazne povedané je jej srdečne jedno, či niekto schváli akúkoľvek deklaráciu o tom, že niečo potrebuje. Nemá osobnosť, a teda ani potreby.

Je to naopak. Sme to my, kto potrebuje určitý druh klímy, aby sme prežili ako živočíšny druh. Vyvinuli sme sa tak, že okrem iných vecí potrebujeme dostatočný obsah kyslíka vo vzduchu, ktorý dýchame a určitý rozsah teplôt, v ktorých sme schopní prežiť. A pravdou je, že svojou činnosťou toto prostredie ovplyvňujeme. Negatívne, ale aj pozitívne, keď napríklad vesmírny program a špeciálne Apollo, znamenali úsvit ekologického hnutia. Prvý pohľad z vesmíru na Zem ako na planétu vyvolal silné a správne snahy chrániť ju. Je to náš domov, jediný, ktorý máme.

konzervatívci proti aktivistom

To, čo sa stalo v slovenskom parlamente, je ale na hony vzdialené skutočnej snahe niečo reálne pre ochranu Zeme urobiť. Deklarácií a smelých plánov bolo už v ľudských dejinách schválených a následne nesplnených nespočetné množstvo. Takže je pochopiteľné, že moji konzervatívni priatelia neboli nadšení návrhom ďalšej hromady slov bez reálneho dopadu na čokoľvek, azda okrem volebných preferencií a verejných financií. Zachovali sa tak, ako sa konzervatívec v takejto situácii zachovať má. Na vysvetlenie toho, čo tým myslím, si pomôžem citátom z rozhovoru s významným českým konzervatívcom, profesorom Petrom Pithartom: 

„Konzervativec nemá k dispozici žádnou univerzální doktrínu, učení, a už vůbec ne ideologii. Nepostrádá ji. Je to nejspíše postoj, nátura, temperament. Konzervativec jako skeptik nevychází z toho, že člověk je od přirozenosti dobrý (ale není od přirozenosti ani zlý), spíše že se nemění, nebo jen málo. Také má zpravidla více starost o bezpečnost než o svobodu, bohužel...

Konzervativec si vždycky dovede představit, že by mohlo být ještě hůř, a proto se nežene do žádných radikálních změn, notabene revolucí.“

Z vyššie uvedeného vyplýva, že konzervatívec ťažko môže byť aktivistom. Skôr bude tým, kto bude pracovať a hľadať konkrétne, realizovateľné, ale aj finančne a fiškálne zodpovedné riešenia problému. Vedomý si toho, že tým nezachráni svet v jednom bombastickom ťahu, ale že prikladá tehličky k stavbe riešenia, ktoré môže problém prinajmenšom zmierniť, ak nie úplne vyriešiť.